GALANTA 30. mája 2016 - V nedeľu 29. mája zomrel v nemocnici v Galante saleziánsky kňaz Ján Malženický. Do Večnosti odišiel vo veku 89 rokov. Bol prvým „ponovembrovým“ farárom v Šaštíne, kde s pomocou farníkov za niekoľko rokov opravili zničenú fasádu i strechu kláštora a baziliky. Od roku 1994 žil v saleziánskom dome v rodných Hodoch. Pohreb so svätou omšou za zosnulého bude v stredu 1. júna o 14.30 h v Kaplnke Sedembolestnej Panny Márie v saleziánskom dome v Hodoch, pochovaný bude následne na miestnom cintoríne.
Ján Malženický sa narodil 6. januára 1927 v Hodoch pri Galante, kde bol 9. januára pokrstený. Vo veku 12 rokov prijal sviatosť birmovania. Ľudovú školu navštevoval v Galante. Ako 15-ročný prišiel k saleziánom do Šaštína v roku 1942. Tam začal študovať na strednej škole a pripravovať sa na maturitu. Neskôr si ešte urobil zdravotnú nadstavbu. Do saleziánskeho noviciátu nastúpil v roku 1946 vo Svätom Beňadiku a po roku zložil svoje prvé rehoľné sľuby 9. augusta 1947 do rúk inšpektora saleziánov dona Jozefa Bokora. Saleziánske filozofické a pedagogické štúdiá si vykonal v Hodoch a Trnave. Ako mladý rehoľník sa v roku 1950 po Barbarskej noci dostal do sústreďovacieho kláštora v Šaštíne a potom v Podolínci. Nasledovali nútené práce a preškoľovanie na priehrade mládeže pri Púchove a potom 3 roky pomocných technických prác v Čechách vo Svätej Dobrotivej, Kladne, Prahe a Kolíne. Doživotné rehoľné sľuby ako salezián už skladal tajne 16. augusta 1954, a po tajných štúdiách teológie ho 24. novembra 1957 v Bratislave biskup Ján Chryzostom Korec tajne vysvätil za kňaza.
V prvých dvoch desaťročiach totality pôsobil teda ako tajný kňaz, pričom pracoval v civilných zamestnaniach. Po skončení PTP sa v roku 1954 zamestnal v Bratislave vo Výskumnom ústave onkológie ako laborant. Tam pracoval dva roky. Ďalšie dva roky pracoval ako vychovávateľ v Detskom domove v Mošovciach, kde sa venoval výchove osirelých kórejských detí. V roku 1957 sa znovu vrátil pracovať do Bratislavy a v Oblastnom ústave hygieny pracoval ako laborant. V roku 1959 odišiel pracovať do Psychiatrickej liečebne vo Veľkých Levároch, kde pobudol 9 rokov ako rehabilitačný pracovník. Za dopravný prostriedok mu vtedy slúžil motocykel. Po malej nepozornosti raz v Bratislave havaroval, zrazil ho autobus; považovali ho za mŕtveho. Už bol prikrytý plachtou ako mŕtvy, no bolo šťastie, že ktosi si všimol, že pohol viečkom oka.
Politický odmäk v roku 1968 mu umožnil zamestnať sa na niekoľko mesiacov ako vychovávateľ učňov v Okresnom stavebnom podniku vo Zvolene. V tom čase sa mu naskytla možnosť verejnej kňazskej pastorácie. V roku 1969 nastúpil ako kaplán do Šaštína. Po roku sa stal správcom farnosti Veľké Kostoľany. Keď mu štátne úrady zobrali súhlas verejne pastoračne pôsobiť, zamestnal sa v Technických službách vo Vysokých Tatrách. Bola to práca s Rómami. Získal si ich dôveru, ukázal dobré organizačné schopnosti a dosahoval s nimi veľké pracovné výkony a disciplínu. V roku 1977 opäť dostal štátny súhlas pre verejnú pastoráciu, no len v Nitrianskej diecéze. Na tri roky sa zapojil do pastorácie v Púchove a následne sa stal farárom v Motešiciach. Tam pôsobil až do konca totality.
V tom čase si rehoľníci žiadali od štátu späť zhabané kláštory. Saleziánom vrátili v roku 1990 šaštínsky kláštor aj s Národnou bazilikou. Don Malženický dostal úlohu byť tam farárom. Bazilika a kláštor mali zničenú vonkajšiu fasádu a poškodenú strešnú krytinu. Čakala ho veľká robota. On sa do opravy hneď pustil a za krátky čas s pomocou bývalých farníkov urobil gigantické dielo. Po štyroch rokoch ho provinciál Ernest Macák preložil do saleziánskeho domu v rodných Hodoch, kde sa stal správcom verejnej kaplnky, duchovným správcom sestier a zodpovedným za starších a chorých spolubratov. Túto úlohu vykonával do 31. júla 2001. Aj po tomto dátume však naďalej zostal v Hodoch a napriek pokročilému veku veľmi rád vypomáhal v pastorácií. Raz do týždňa slúžil svätú omšu v galantskej nemocnici. Chodil po oddeleniach a zaopatroval chorých sviatosťami. Keď mu zavolali z nemocnice, hneď sadol do auta a išiel ku chorému. Aj keď roky pribúdali, nikomu nechcel prepustiť nosenie svätého prijímania na prvý piatok v mesiaci a v nedele starým a chorým ľuďom v Hodoch. Hovoril: „Kým môžem, idem, to ma udržuje v kondícií.“ Čo sa týka služby spovedania, bol ochotný ju robiť každý deň. Aby ľudia mali možnosť vybrať si aj iného spovedníka, museli sa ďalší saleziáni do spovednice predbiehať. Keď bolo treba zastúpiť iného pri slúžení svätej omše, nikdy nepovedal nie.
Rád sa zúčastňoval na spoločných podujatiach rehole alebo diecézy. Či sa jednalo o pohreb, vysviacku, konferenciu alebo kňazské rekolekcie. Pri stretnutiach vedel byť veľmi srdečný. Vo vyššom veku už slabšie počul a to mu robilo problém v zapájaní sa do rozhovorov. Každý deň viackrát prichádzal do kaplnky na adoráciu. Tu nepotreboval uši, lebo Pánovi v Eucharistii načúval srdcom. Vo veľkej úcte mal Pannu Máriu. Denne sa modlil v kaplnke i v parku pri jej soche a nezabudol sa na ňu obrátiť pri každej kázni.
Posledné dva mesiace života boli pre neho výstupom na „kalváriu“ s krížom jeho choroby. Na Veľký piatok ešte chodil autom – vo svojom veku 89 rokov – po Hodoch spovedať chorých a zastavil sa aj na cintoríne pomodliť sa za zomrelých. Pri aute zle stupil a padol na chrbát, pričom si zlomil stavec a udrel si rebrá. Odvtedy už potreboval intenzívnejšiu starostlivosť doma i v nemocnici, ale všetko prijímal z Božej ruky, s pohľadom na Krista. V chorobe mal vždy v ruke ruženec. V sobotu 28. mája ho kvôli zhoršeniu stavu museli hospitalizovať v nemocnici v Galante, kde mu diagnostikovali embóliu pľúc. Popoludní mu spolubratia saleziáni vyslúžili sviatosti a na druhý deň, v nedeľu 29. mája 2016, približne o pol ôsmej ráno, odovzdal svoj život Pánovi vo veku 89 rokov, po 69 rokoch rehoľných sľubov v Saleziánskej spoločnosti, z ktorých 58 prežil ako Kristov kňaz.
TO ABU informoval don Rastislav Hamráček SDB
Zdieľaj
