- Poslaním charity je pomáhať tým najbiednejším. Ako sa napĺňa toto poslanie za posledné mesiace vzhľadom na okolnosti vojny na Ukrajine?

 

Toto je veľmi aktuálna otázka, s odpoveďou na ňu sa stretávame každý deň. Situácia sa za ten čas výrazne zmenila. Trnavská arcidiecézna charita je tu od konca roku 1995, takže to je dvadsaťsedem rokov, čo slúžime. Mali sme viac-menej vyšliapané cestičky. Naším poslaním je pomáhať všade tam, kde je to potrebné, a byť blízko pri človeku. Odpovedí, ako byť blízko pri človeku, je veľa: či už pomôcť opusteným seniorom, početným, mnohopočetným rodinám, matkám samoživiteľkám, ktoré sú na svoje deti samy, majú otca vo výkone trestu, sú rozvedené… Sú to aj ľudia žijúci na ulici, teda sociálne najodkázanejší. Dovolím si povedať, že sme to mali zvládnuté celkom dobre. Zrazu prišiel nešťastný koniec februára, keď sa všetko radikálne zmenilo – prišla vojna.

 

Prišla aj na Slovensko nie spôsobom, že by sa tu preháňali vojská, ale zrazu sa na Trnavskú arcidiecéznu charitu každý deň začali obracať ľudia, či už Slováci, alebo priamo Ukrajinci, s prosbou o špecifickú pomoc, absolútne odlišnú od toho, čo sme poskytovali doteraz. Museli sme prehodnotiť svoje schopnosti, kompetencie, aby sme sa pripravili na túto situáciu. Bola to šoková terapia: začali sme prosto reagovať na situáciu, ktorá prišla. Na začiatku to bola veľmi urgentná pomoc priamo na hraniciach utečencom, ktorí prichádzali z vojnových oblastí. Situácia sa výrazne zmenila, dnes Trnavská arcidiecézna charita veľmi ojedinele posiela niečo na hranice. Od začiatku sme tvrdili, že potrebujeme byť pripravení na to, ako budeme pomáhať tu, na území Trnavskej arcidiecézy. Na toto sme sa pripravovali a neustále sme ľudí vyzývali: majte otvorené oči uši, pretože vaša pomoc bude potrebná nielen dnes, ale aj zajtra, aj pozajtra! Toto sa presne dnes deje a naši ľudia neustále pomáhajú práve ľuďom, ktorí sem prišli z Ukrajiny, alebo širokej verejnosti, ktorá sa rozhodla ľuďom utekajúcim pred vojnou pomôcť.

 

- Čo všetko sa zmenilo v bežnom živote charitného tímu?

 

Zmenilo sa veľmi veľa: museli sme preskupiť sily. Nie je možné povedať si, že teraz sa ideme sústrediť na ukrajinskú krízu a prijmeme desať nových sociálnych pracovníkov. To je nereálne. Úplne od začiatku tvrdíme tiež to, že Trnavská arcidiecézna charita nieže musí, je to jej poslaním pomáhať naďalej tak, ako pomáhala aj predtým. Nemôžeme opustiť ľudí, ktorým sme pomáhali, ktorých sme viedli, ktorých sme sprevádzali. To nie je len Trnavská arcidiecézna charita, to nie je len potravinový alebo hygienický balíček – to sú ľudia, ktorí sú tu dennodenne, s ktorými sa riešia osobné bankroty, ťažké životné situácie. Naši ľudia a sociálni pracovníci sú naozaj dennodenne pri nich, nemohli sme ich opustiť, to je pre nás principiálna vec. Povedali sme si: poďme vypäť naše sily, preskupme naše rady, teraz sa z nás z nás stanú humanitárni pomocníci. Je to extrémne náročné obdobie, pretože ľudia sa na nás stále obracajú so žiadosťou o pomoc. Aby to nebolo také akademické – zavolá človek: „Pán Strýček, ubytovali sme Ukrajincov…“ Ja poviem: „To je absolútne fantastické!“ Pýtam sa ich: „A dokedy ste ich ubytovali?“ „No, to nevieme…“ „Tak to nie je dobre.“ Pýtam sa, čo budú jesť? „No, to nevieme, preto vám voláme!“ Takže toto je úloha charity – nielen rozdávať potraviny, ale predovšetkým ľudí usmerňovať, ako majú pomáhať. Na začiatku bola obrovská vlna solidarity, tá dnes postupne, ako vidíme, klesá. Ľudia s obrovským citovým vypätím do toho vkladali srdcia. Ale my sme neustále hovorili – možno sa na nás mnohí aj tak pozerali s prižmúreným okom, čo to vlastne rozprávate na charite –, treba pomáhať so srdcom, ale aj s rozumom, nedá sa to jedno bez druhého. Pokiaľ budete pomáhať iba so srdcom, tak sa to skončí, viete ako – že ste ochotní naložiť päťdesiateurový nákup a ísť šesťsto kilometrov na hranicu. To je veľký nezmysel! Zmenilo sa to, že sme čoraz viac unavení – to poviem úprimne. Budeme si musieť naozaj dnes sadnúť a povedať si, ako ďalej. Sú služby, ktoré musíme prioritne zachovať, je to naše poslanie. A budeme hľadať nové spôsoby, ako pomáhať tým ľuďom, ktorí sa tu rozhodnú buď požiadať o dočasné útočisko, alebo možno niektorí aj zostať.

 

- Aké sú prvé skúsenosti s utečencami a smerovanie vašej práce s nimi?

 

Drvivá väčšina ľudí, približne 80 %, s ktorými som sa ja osobne stretol alebo sa stretli naši kolegovia, hovorí, že sa chce vrátiť domov, takže to bude naša dočasná misia. Tí ľudia, ktorí sa tu rozhodnú zostať, budú naša trvalá misia. Budeme sa im snažiť venovať a pomáhať im, pretože prichádzajú ľudia rôzni inteligenčne aj pracovne – aj inžinieri, aj lekári, prichádzajú aj ľudia, ktorí na Ukrajine nemali prácu. Venovať sa im znamená nielen rozdávať potraviny, ale snažiť sa im pomáhať, aby sa tí, ktorí sa rozhodnú tu zostať, vedeli nejako zaradiť do spoločnosti. To je jedna veľká agenda. Ďalšia agenda, a to naozaj na veľmi dlho, je robiť advokáciu týmto ľuďom a ukazovať širokej verejnosti, že si zaslúžia pozornosť. Títo ľudia vám sem neprišli zobrať, Slováci, prácu, to absolútne nie je pravda – keďže už aj dnes sa objavujú také názory. Títo ľudia neprídu obsadzovať materské škôlky svojimi deťmi. To sú predsudky, ktoré v ľuďoch pretrvávajú. Úlohou charity bude vstupovať do verejného priestoru a rozprávať ľuďom podnetmi, článkami, rozhovormi, snažiť sa vysvetľovať, otvárať im oči.

 

- Máte skúsenosť z posledných týždňov práce s ukrajinskými rodinami alebo jednotlivcami – čo najviac potrebujú?

 

Samozrejme, keď príde človek a nemá čo jesť a je hladný, tak ho nebudem objímať, potrebuje sa najesť. Na to, Pán Boh zaplať, máme sily aj prostriedky, ktoré sa nám rozhodli darovať práve účelovo pre ľudí z Ukrajiny. Takže potrebujú materiálnu pomoc. Čo však potrebujú predovšetkým, je prijatie: potrebujú rozhovor, potrebujú cítiť, že tu nie sú neprijatí. My tu staviame nové centrum pomoci človeku na dvore, dostali sme finančné prostriedky z grantu Európskej únie – budúci rok, ak všetko dobre pôjde, by to malo byť hotové. Tu nízkoprah bol, rozhodli sme sa ho rekonštruovať, takže dočasne máme zavretú prvú komunitnú kaviareň Špitálik. Keď dovolí počasie a už tu nebude tak prašno vo dvore kvôli stavbe, chceli by sme kaviareň otvoriť nielen pre širokú verejnosť na kávu a čaj a posedenie, ale chceme ju otvoriť ako miesto prijatia. Už dnes k nám chodia ľudia z Ukrajiny do dobrovoľníckeho centra alebo na sekretariát. Paradoxne, veľa z nich príde po šatstvo pre svoje deti alebo trvanlivé potraviny, alebo vybaviť veci so zaradením dieťaťa do školy či škôlky, ale pribúdajú aj ľudia, ktorí potrebujú niekde tráviť čas. To je veľká úloha – je nezmysel im povedať, choď si posedieť na Trojičné námestie. Preto je úlohou arcidiecéznej charity vytvoriť miesto prijatia: už teraz máme dve-tri dobrovoľníčky z Ukrajiny, ktoré sa tu angažujú. My sme im pomohli na začiatku a ony povedali: „To je fantastické, čo vy robíte! Vy ste mi pomohli, teraz chcem pomôcť ja vám. Preložím všetky informácie o tom, čo tu organizujete, do ukrajinčiny.“ Chceli by pomôcť aj kaviarničke – možno začnú piecť nejaký typický ukrajinský koláč, vytvoríme im na to priestor. Pretože náš dobrovoľnícky program je zameraný na to, aby sem mohol prísť ktokoľvek a cítil sa tu dobre.

 

- Jedna vec je Špitálik a charita v Trnave a druhá vec sú všetci ukrajinskí utečenci v podstate už v každej dedine, na každej ulici. Čo by ste odporúčali ako dobrú radu pre tých, ktorí ich majú doma, stretávajú sa s nimi alebo ich majú ako nových kolegov?

 

Jedna vec je potreba ich usmerniť a pomôcť vybaviť veci, ale dôležitejšie je ukázať im normálnosť, ktorú si bežne žijeme. Druhé veľké odporúčanie je snažiť sa ich vtiahnuť do svojho života, aj do osobného, kto sa nebojí. Teda, keď má niekto deti, rodinu, matku s deťmi z Ukrajiny, treba ich zobrať von na detské ihrisko, nech sa deti priatelia. To by ste neverili, deti sa dokážu dorozumieť! Jazyk lásky je univerzálny. Ja mám osobný príklad: moja manželka je členka Federácie skautov Európy. Prišla jedna rodina do Trnavy, federácia je medzinárodná, teda pôsobí aj na Ukrajine. Dievčina z Ukrajiny sa nakontaktovala na Federáciu skautov v Trnave. Začali sme ju začali brávať na výlety, má štrnásť rokov. Bojí sa, samozrejme, je tu pre ňu všetko nové – ale treba ich vťahovať do normálneho ľudského života.

 

- Pomoc pre Ukrajinu nás všetkých najprv prevalcovala. Čo vás naučila logistika posledných dní, kde ste si určili priority?

 

Na toto sa asi nedalo úplne pripraviť, vojna prišla prosto z ničoho nič. Takže príprava nebola žiadna. Áno, na začiatku to bolo veľmi chaotické, ten chaos spočíval aj z prílišného chcenia. Všetci chceli a naozaj musí byť pán medzi tými, ktorí chcú, a ktorý buchne po stole a povie, že ty budeš tam dávať čaj, ty tam urob kaplnku, ty urob toto, ty budeš odvážať. Toto na začiatku nebolo, ale naozaj štát prebral svoju úlohu, aj hasičský a záchranný zbor má presne stanovené, ako má postupovať na hraniciach, kam má týchto ľudí umiestňovať. Sú veľkokapacitné centrá minimálne v Michalovciach, v Žiline, teraz vzniklo v Nitre veľké kapacitné centrum v Agrokomplexe. Čiže štát to pekne upratáva a charita aj iné treťosektorové organizácie do toho pristupujú a už pomáhajú utečencom tam, kde sú lokalizovaní. Teraz sme dali do tlače informačný leták aj v ukrajinskom jazyku, ktorý mapuje pomoc organizácií pôsobiacich v sociálnej oblasti.

 

Dnes, keď človek príde z Ukrajiny alebo vieme, že prichádza sem na západné Slovensko, už presne vieme, kam prichádza – už človek neprichádza do vzduchoprázdna. Počet utečencov klesá, všetci to vieme. Otázka je, čo bude zajtra, čo pozajtra – to nikto nevie, ako to vlastne bude prebiehať ďalej na Ukrajine. Sme však pripravení oveľa viac ako na začiatku. Oslovovali nás mnohé firmy, nielen jednotlivci so žiadosťou: ako vám môžeme, charita, pomôcť? Dve firmy tu v okolí Trnavy nám prenajali zadarmo skladové priestory, ľudia, obce, organizácie dovážali do týchto skladov trvanlivé potraviny, drogistický tovar a naozaj, dnes sme pripravení. Určite nikomu nepovieme, že nevieme pomôcť, aj keď sa niektoré problémy nedajú riešiť naraz.

 

- Bude potrebné riešiť ich posttraumatický syndróm zo zážitku vojny. Má charita pripravenú pomoc pre ľudí, ktorí budú potrebovať takúto psychologickú intervenciu?

 

Úprimne poviem: momentálne nemáme človeka, ktorý by bol vyčlenený priamo len na túto agendu. Tieto posttraumatické syndrómy budú prichádzať, už sú tu aj prítomné. Keď človek príde z Ukrajiny, tak naozaj sa potrebuje rýchlo zariadiť, potrebuje mať kde bývať, kde spať, potrebuje mať čo jesť. Ten prvotný šok nedovolí človeku sa zrútiť, to prichádza neskôr. Trnavská arcidiecézna charita zamestnáva jedného človeka v pozícii psychológ, ktorý sa venuje práve psychologickému poradenstvu, ale je to naviazané na európsky projek Housing first, teda domov na prvom mieste. Budeme zvažovať, ako to urobiť, aby tento človek mohol slúžiť aj tejto komunite. Momentálne to riešime ad hoc.

 

- Spomínali ste predsudky o Ukrajincoch. Vy s nimi prichádzate do styku tvárou v tvár. Aké sú vaše osobné skúsenosti v práci s nimi?

 

Ľudia sú to veľmi rôzni: sú ľudia, nazývam ich šťastlivci. Prichádzajú sem, majú tu napríklad muža roky pracujúceho v stavebníctve. Je to také šťastie v nešťastí. Samozrejme, matka s deťmi musela opustiť domov, to určite nie je šťastná situácia, ale prichádza za svojím mužom, takže to je naozaj dobré. Tým ľuďom treba pomôcť zaradiť deti do spoločnosti, pomáhali sme školskými pomôckami. Početná skupina ľudí je takých, ktorí tu nemajú nikoho, a to je tragédia. Sú to normálni bežní ľudia – aj ja by som sa hanbil ísť pýtať pomoc, takisto aj oni. Nech si ľudia na Slovensku nemyslia, že všetci natŕčajú ruky! Takých je veľmi málo. Sú hrdí, nechcú pýtať pomoc, a ak pýtajú pomoc, tak iba preto, že nenašli žiadne iné východisko. Hanbia sa, ak prídu na charitu zaklopať, prosím, pomôžte mi. Potom sú aj ľudia, ktorí sa neboja požiadať o pomoc, žili núdzny život už aj na ukrajinskej strane, boli zvyknutí, nemali nikdy problém zaklopať kdekoľvek na dvere farského úradu, kláštora či charity. Robili to tam, robia to aj tu. Predovšetkým sú to ľudia úplne rovnakí ako my na Slovensku, sú to naši ľudia z veľmi podobnej kultúrnej sféry, s jazykom nie až tak odlišným od nášho. Nevidím rozdiel, keď postavím človeka z Ukrajiny a človeka zo Slovenska. Vysvetľujem to, kade chodím, nebojte sa im prihovoriť a správajte sa k nim úplne normálne, s pochopením.

 

- Každá náročná skúsenosť, ktorú prežívame, zanecháva nás obrovskú stopu. Čo naučila situácia posledných týždňov charitu?

 

Pracujem na charite jedenásť rokov.Za ten čas som si tu prešiel všetkým možným a bolo obdobie, keď sme robili všetci všetko. Pamätám si túto miestnosť, kde som sedel ako administratívny pracovník: tu bol stôl a sociálna pracovníčka robila kávu človeku bez domova, tuto bol ďalší stolík, kde sa druhá sociálna pracovníčka hrala s tromi rómskymi deťmi. Robili sme všetci všetko. Povedali sme si: nemôžeme robiť všetci všetko, lebo táto organizácia nikdy neporastie! Poďme robiť jeden to, druhý to, tretí to, aby sme aj tak pôsobili na verejnosť, aby človek, ktorý sem zvonku príde, mal jasne zadefinované, že toto robí charita. Keď sme si týmito všetkými obdobiami prešli, mysleli sme si, že sme celkom dobre pripravení. Trnavská charita – to je fakt dobrá organizácia. Narástli sme, dnes máme šesťdesiatosem zamestnancov, sme celkom pripravení. Máme zdravotné sestričky, opatrovateľky, zariadenie pre seniorov, farské charity, sociálnych pracovníkov, celkom dobre vymyslený dobrovoľnícky program, rastie nám nová budova. Človek si povie, to je famózne! No a prišlo toto a my sme si povedali, že vôbec nie sme pripravení… Takže nás to prefackalo, samozrejme. viedlo to aj k nepochopeniam, lebo sme neustále ako vedenie zdôrazňovali: venujme sa svojim činnostiam. Toto je tvoja kompetencia, skús nezasahovať do kompetencie tvojho kolegu. Zrazu prišlo to, že som musel povedať: „No počúvajte, sociálni pracovníci, pôjdete prevláčať škatule! Neboli nadšení, ale chvála Bohu, aj v každom z nás sú momenty, ktoré nás presahujú a motivujú. Povedali sme si, že pre dobro veci opustíme naše stoly, stoličky a poďme robiť nadčasy. Všetkým sme však zdôrazňovali, poďme načas robiť všetci všetko a poďme pomáhať.

 

- A vám osobne?

 

Veľmi som bol sklamaný. Študoval som v Rusku. Nemohol som tomu do poslednej chvíle uveriť. Nie som rusofil, som milovník ruskej kultúry. Viete, človek si myslí, že má všetko v sebe spracované, a toto mi ukázalo, že nie je všetko sa dá mentálne poňať, sú veci, ktoré človek nevie pochopiť. Pán Boh mi ukázal: „Igor, nie je tvoja úloha chápať všetko a vyjadrovať sa ku všetkému. Rob to, čo môžeš ovplyvniť, a nezamýšľaj sa nad tým, čo ovplyvniť nemôžeš.“ Bolo to pre mňa ťažké pochopiť, ešte som to asi ani celkom neprijal. Ale toto mám v sebe ako výzvu k zmene.

 

Zdroj: mojatrnavska.sk - Mária Kohutiarová