Na margo dnešnej situácie povedal: „Táto výzva mala pred tisícročiami, svoj význam na Sinaji, ako varovanie pred starovekým polyteizmom, ale zaznieva rovnako naliehavo aj dnes do sveta novodobého pohanstva, kde na miesto olympských, babylonských, filištínskych či praslovanských bohov a bohýň sa ako tragikomickí, ale dostatočne agresívni konkurenti jediného Boha tlačia novodobé božstvá.
 

Na miesto Merkúra, boha obchodníkov a podvodníkov, sa postavilo božstvo trhovej ekonomiky s adoráciou finančných trhov a burzových špekulácií, korupcie, manipulácie a priameho i nepriameho vydierania, na miesto babylonskej Ištarty s jej kultom posvätnej prostitúcie víťazne napochodovala sexuálna revolúcia, s jej  propagandou tzv. voľnej lásky vo všetkých predstaviteľných  kombináciách a sprievodnej straty citlivosti pre cudnosť, zdržanlivosť, manželskú vernosť i zodpovednosť, na miesto filištínskeho Molocha, na oltári ktorého bývali spaľovaním obetované malé deti, aj novorodenci, sa dnes hrdo vztýčila smrtonosná modla tzv. Práva na slobodnú voľbu, teda na parlamentným zákonom garantované a zákonným rituálom definované ničeie, zabíhanieľudského života detí ešte nenarodených, prinášaných a obetovaých na oltár egoizmu alebo strachu, v duchu práva silnejšieho, ktorý rozhoduje o bytí či nebytí najslabšieho, na miesto kultu adrogýnneho syna Hermesa a Afrodity, Hermafrodita, sa dnes takmer povinne – a to už aj na slávnych svetových univerzitách – celé zbory akademikov  i študentov musia postaviť do hlbokého rituálneho predklonu pred ideou fluidného genderového konceptu, ktorému už za chvíľu nebude stačiť ani celá abeceda na vyjadrenie najfantastickejších variant možných identít a kombinácií novej antropológie … a takto by sme v prehliadke Panteónu novodobých božstiev a ich kultov prerastajúcich do všetkých vrstiev a štruktúr spoločnosti mohli pokračovať.“

 

Podľa vladyku Cyrila „Tieto božstvá si nárokujú ba priam vyžadujú, aby sme sa im poklonili, ich vyznavači, misionári a žrecovia sú pripravení obrazne ale neraz aj doslovne zraziť hrebienok, prípadne aj celú hlavu neposlušným, alebo neochotným. Vedeli by o tom hovoriť– teda pokiaľ ich ešte nezastrelia, ako Jána Kuciaka – ale len tak bežne prelustrujú, napríklad novinári odhaľujúci obchodnícko-podvodnícke prepojenia niektorých exponentov novej smotánky, či takých predstaviteľovej aj našej kapitálotvornej vrstvy, ktorých bohom je brucho a pracovnou metódou vydieranie, podvod a lož.
 

Vedia o tom svoje už aj mnohí predstavitelia akademických inštitúcií, napríklad v v tzv. slobodnom anglosasskom svete Roger Scruton, či Jordan Peterson, aby som uviedol len najznámejšie prípady, spomedzi množstva tých, ktorí sú za svoje  normálne názory ostrakizovaní ich univerzitami, ktoré  v záchvatoch politickej korektnosti likvidujú a valcujú akýkoľvek pokus o slobodné vyjadrenie názoru vymykajúceho sa z mainstreamovho newspeeku, zo šialenstva za pačesy pritiahnutej politickej korektnosti.
 

Vedia o tom niečo kresťanskí politici, ako napríklad taliansky Rocco Buttiglione, ktorý napriek svojej nespochybniteľnej odbornej i politickej kompetencii sa po zúrivom mediálnom a politickom diskreditovaní nemohol stať eurokomisárom. Prečo? Pretože si dovolil povedať, že – pri zachovaní politickej a ľudskoprávnej korektnej neutrality v rámci svojho úradu – vo svojom osobnom zmýšľaní a vo svedomí súhlasí s katechizmom katolíckej cirkvi, v tom zmysle, že považuje homosexuálne správanie za prejav morálnej neusporiadanosti a za hriech. „Tak, a máme ho! Preč s ním z vysokej politiky! Použil slovo „svedomie“ a chcel by si vyhradiť právo aspoň myslieť si o niečom svoje – zadubený tmár akýsi! Už len to by nám chýbalo v Európskej komisii!“
 

Vedia o tom niečo aj na Slovensku napríklad zástancovia hnutia za život, ktorí sú tŕňom v oku  tzv. bratislavskej liberálnej kaviarni, z ktorej sa chrlí oheň a síra na všetkých pro-liferov, nadávajúc im do spojencov fašistov. A zdá sa, že nikomu nevadí, že takéto tvrdenie má asi takú logiku, ako tvrdenie, že keďže na Borneu výskumníci nedávno objavili kmeň kanibalov, ktorí tvrdia, že Zem je  guľatá, tak všetci na svete, ktorí tvrdia tiež, že zem je guľatá sú spojencami kanibalov a v podstate zakuklenými kanibalmi slintajúcimi  pri pohľade na chutne vyzerajúceho človeka. Nedávno sa stal zástupným terčom tejto logiky žakovský farár Marián Kuffa, ten istý farár, ktorého síce naša univerzita poctila už pred dvadsiatimi rokmi čestným doktorátom za sociálnu prácu, ale ktorý je dnes na stránkach tzv. mienkotvorného slovenského denníka, nie hocikým, nie nejakým krčmovým opilcom, ale ikonou slovenskej žurnalistiky, mediálne lynčovaný ako „vyšinutý metafyzický predátor“,… ktorý vraj „zneužíva sociálnu mizériu a závislosti svojich klientov na to, aby im vymýval mozog nezmyslami, ktorých devastačné účinky na myseľ sú rovnaké ako alkoholizmus a drogy“, a ktorý preto patrí „do cirkusu“.

 

V závere svojho príhovoru dodal: „My tu síce dnes nejdeme riešiť abstraktné spoločenské či teologické problémy, ale zasa, na druhej strane sme tu aj preto, lebo dnes chceme a musíme hľadať odpoveď na nasledujúcu otázku: Čo bude naša univerzita, ktorá na úvod svojho akademického roku vzýva pomoc Ducha Svätého, ktorá sa hlási ku kresťanským princípom, čo bude konkrétne robiť, ako chce reagovať zoči-voči proti týmto novopohanským kultom a ich odnožiam, degradujúcim človeka v mene trhu, v mene hedonistického sexu, v mene smrtonosného egoizmu, v mene antropologického hybridného chaosu? Zaradí sa poslušne, bezmyšlienkovito, alebo dokonca zištne, do silnejúceho novopohanského  ideologického mainstreamu, alebo bude patriť medzi tých, ktorí sa odvážia ísť proti presile, hoc aj osamotení, ale ktorí sa zapíšu do histórie ako starozákonný Gedeon, ako tí, ktorí „nesklonili kolená pred Bálom“?! (Krľ 19,18)“.

 

Veni Sancte na začiatku akademického roka Trnavskej univerzity sa zvyčajne slávi v Katedrále sv. Jána Krstiteľa, ktorá je univerzitným kostolom. V tomto roku z dôvodu prítomnosti relikvií sv. Vincenta de Paul v katedrále sa svätá omša slávila v Bazilike sv. Mikuláša v Trnave.

 

Zdroj: www.jezuiti.sk