Z času na čas sa otvoria dvere parlamentu a do budovy vchádza niekoľko stoviek, možno aj tisícok návštevníkov, aby si pozreli priestory, v ktorých pracujú poslanci Národnej rady Slovenskej republiky a kde sa rodia nové zákony nášho štátu. Takýto deň sa nazýva „dňom otvorených dverí“. Podobne sa to deje aj v prezidentskom paláci, ale sú to aj historické budovy, v ktorých kedysi bývali panovníci či členovia významných a vplyvných šľachtických rodín. Obyčajní smrteľníci boli vždy zvedaví, kde a ako žijú a pracujú významné osobnosti spoločenského a politického života.

 

UŽ PRICHÁDZA, OKIENKOM HĽADÍ...

 

Naša ľudská zvedavosť však ide ešte ďalej. Chceme nazrieť za oponu večnosti a preniknúť do Božieho príbytku. Náš ľudský zrak to nedokáže. Práve preto sa Boh v „plnosti času“ rozhodol, že sám príde ako malé dieťa na tento svet, aby sa nám dal poznať tak, ako o ňom píše vo svojom liste svätý apoštol Ján a ako nám ho predstavuje vo svojej prvej encyklike Boh je láska dnes už emeritný pápež - Svätý Otec Benedikt XVI. A práve toto je podstata Vianoc.

 

Hoci tohtoročné Vianoce prežívame v nepriaznivej, smutnej dobe pandémie, o to viac  sú sviatky narodenia Pána hviezdou novej nádeje. Aj Božie slovo vianočnej liturgie z knihy Pieseň piesní, ktorú poznáme aj pod názvom Veľpieseň lásky, nám pripomína blízkosť tejto novej nádeje, blízkosť Boha. „Hlas môjho milého! Hľa , on prichádza! Hľa, už stojí pred naším múrom! Okienkom hľadí, cez mriežku sa díva...“ (Pies 2,8-14) Evanjelium spomína krásny okamih v živote sv. Alžbety, matky Jána Krstiteľa, predchodcu Pána. „Mária vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu.“ Hoci Panna Mária putovala do mestečka Ain Karim približne štyri dni, necítila únavu, strach či samotu, nemyslela ani na hrozbu zo strany lúpežníkov, ktorí v tej dobe často prepadávali osamelých pútnikov, pretože išla z lásky a už nebola sama. Niesla pod srdcom Večné svetlo, Slnko spravodlivosti, Spasiteľa sveta.

 

BUĎME TO MY, SKRZE KOHO BUDE BOH ŽIARIŤ

 

Zdá sa, akoby ľudstvo žilo v súčasnosti v neustálom adventnom prítmí. Vo svete vládne telesný i duchovný hlad, lož sa znásobuje, organizuje a pomaly sa stáva čnosťou, boháči chcú byť stále bohatšími - a tým sa chudobní stávajú chudobnejšími. Vojenské konflikty, terorizmus, prenasledovanie a vyvražďovanie kresťanov, interrupcie, eutanázie, a to  nielen starých a chorých, ale na objednávku vlastných rodičov už od prvého roku života dieťaťa, protiprirodzené vzťahy každého druhu u ľudí, ktorí sa tieto domáhajú povýšiť na úroveň manželstva jedného muža a jednej ženy - ako to ustanovil Stvoriteľ -, dokonca s právom na adopciu detí, a iné ľudské tragédie novodobého babylonu. Aké je východisko z tejto situácie? Buďme to my, ktorých Boh potrebuje k tomu, aby vo svete, tak často temnom, aj skrze nás vybudoval kráľovstvo svetla; aby vo svete, kde prekvitá lož, vybudoval kráľovstvo pravdy a spravodlivosti; aby vo svete nenávisti vybudoval kráľovstvo Božej lásky a pokoja.

 

Vianoce, to je Kristus medzi nami. A Kristus tu naozaj je. Kristus chvejúci sa zimou v maštali, Kristus neprijatý politickou mocou, ale ani  vlastnými rodákmi a učeníkmi, Kristus potiaci  sa krvou, bičovaný a tŕním korunovaný, Kristus ukrižovaný, ale predovšetkým Kristus zmŕtvychvstalý, víťazný, Kristus kraľujúci, Kristus vládnuci.

 

Prajem vám všetkým, aby ste sviatky narodenia Pána prežívali aspoň duchovne spojení v spoločenstve lásky a porozumenia. Nech Boh, ktorý je prameňom opravdivého ľudského dobra, spojí vaše srdcia v jedno a naplní ich pokojom, dôverou a šťastím.

 

+ Ján Orosch, trnavský arcibiskup

 

Zdroj: mesačník Slovo+, 4.12.2020, Číslo 12 - Ročník 4. - #77, str. 4