Spor týkajúci sa usporiadania jurisdikčných a niektorých ďalších cirkevných otázok medzi maďarskou a slovenskou Cirkvou trval 97 rokov. V rámci definitívneho usporiadania vzájomných vzťahov medzi Panonhalmským arciopátstvom a Trnavskou arcidiecézou bola rozhodnutím z 13. novembra 2015 zrušená benediktínska komunita v Komárne, ktorá vystupovala pod menom Rád sv. Benedikta so sídlom v Komárne.

 

Pri vzniku Československej republiky boli sídla viacerých našich diecéz a väčšiny rehoľných rádov mimo hraníc súčasného Slovenska. Diecézy spravovali biskupi, ktorí sa aktívne podieľali na prouhorskej politike, čo sa nezmenilo ani po vzniku Československej republiky v októbri 1918. Tento problém preto musela riešiť dohoda Československej republiky so Svätou stolicou pod názvom Modus vivendi, ktorú obe strany uzavreli 17. decembra 1927. V prvom bode tejto dohody sa jasne stanovuje, že žiadna časť Československej republiky nebude podriadená ordinárovi sídliacemu mimo jej územia. O tom, že rády a rehoľné kongregácie nebudú podliehať predstaveným v cudzine zasa píše tretí bod spomínanej dohody. Pokiaľ nie je možné zriadiť československú rehoľnú provinciu, budú rehoľné domy podliehať priamo generálnemu domu. Modus vivendi sa stal základom všetkých následných zmlúv nášho štátu so Svätou stolicou. Vyplýva z nej aj ustanovenie samostatnej Slovenskej cirkevnej provincie.

 

V zmysle ustanovení Modu vivendi, bola po druhej svetovej vojne vyvinutá iniciatíva, ktorej cieľom bolo osamostatniť rehoľnú komunitu (rehoľný dom) v Komárne od Panonhalmského arciopátstva. Následne mal byť rehoľný dom vyhlásený za samostatné opátstvo a mal byť začlenený do novosformovanej Slovanskej benediktínskej kongregácie (ktorú tvorili kláštory Břevnov, Rajhrad a Emauzy v Čechách obdobne odčlenené od Nemeckej benediktínskej kongregácie).

 

Teda, keď hovoríme o dome Rádu sv. Benedikta so sídlom v Komárne, z Modu vivendi vychádzala aj vtedajšia Kongregácia pre rehoľníkov v Ríme, keď ešte v roku 1947 v liste panonhalmskému arciopátovi Chryzostomovi Kelemenovi, predsedovi Maďarskej benediktínskej kongregácie jasne zadefinovala, že kláštor Rádu sv. Benedikta so sídlom v Komárne sa má stať samostatným opátstvom, ktoré má byť tak vo veciach duchovných, ako aj hmotných, súčasťou Slovanskej benediktínskej kongregácie so sídlom hlavného opáta v Prahe a nemôže viac podliehať Teritoriálnemu opátstvu a arciopátovi v maďarskej Pannonhalme.

 

Keďže je dohoda Modus vivendi základom všetkých následných dohôd medzi Svätou stolicou a Československom, nadväzujú na ňu aj apoštolské konštitúcie Praescriptionum Sacrosancti Concilii a Qui divino z 30. decembra 1977, ktorými pápež zriadil samostatnú Slovenskú cirkevnú provinciu a Trnavskú arcidiecézu.

 

Ďalšou kapitolou v dejinách boli cirkevné majetky na území bývalej monarchie, na ktoré po roku 1919 Československá vláda vyhlásila „zátvor“ (štátnu nútenú správu). De iure bola štátna vnútená správa (štátny zátvor) benediktínskeho majetku zrušená v roku 1937, k zrušeniu zátvoru de facto - teda k fyzickému odovzdaniu majetku Trnavskému ordinariátu -  prišlo v marci 1938. Apoštolská konštitúcia Praescriptionum Sacrosancti Concilii z 30. decembra 1977 ustanovila, že všetky majetkové práva Teritoriálneho opátstva sv. Martina na Panónskej hore v Maďarsku, nachádzajúce sa na území Slovenska, prechádzajú na Trnavskú arcidiecézu.

 

Keď sa v Československu po Nežnej revolúcii 1989 začal obnovovať aj cirkevný život, vtedajší trnavský arcibiskup Ján Sokol povolil všetkým rehoľným rádom, aby na území Trnavskej arcidiecézy obnovili svoje domy a mohli tu pastoračne pôsobiť. Toto povolenie platilo aj pre Rád sv. Benedikta, avšak arcibiskup Ján Sokol stanovil vtedajšiemu arciopátovi Teritoriálneho opátstva sv. Martina na Panónskej hore v Maďarsku, biskupovi Andrásovi Szenayovi OSB podmienky, za splnenia ktorých mohol tento rád pôsobiť na území, ktoré ako arcibiskup spravoval. Vtedajší trnavský arcibiskup, v známom dekréte z roku 1990, iba zosumarizoval existujúci právny rámec a z toho vyplývajúce podmienky, za akých mohol pannonhalmský arciopát vytvoriť benediktínsku rehoľnú komunitu v Komárne. Teritoriálne opátstvo v Pannonhalme zo začiatku podnikalo také kroky, ktoré dávali nádej, že sa v Komárne vytvára komunita v zmysle zadefinovaných podmienok. O tom svedčí aj bohatá korešpondencia medzi vtedajším trnavským arcibiskupom a arciopátom v Pannonhalme. Avšak, ako čas plynul, vytvorená malá komunita sa neskonštituovala do nezávislej rehoľnej komunity, ktorá by viedla pravý rehoľný život s benediktínskou spiritualitou. Naopak, rehoľná komunita v Komárne bola zapísaná v Konštitúcii Maďarskej benediktínskej kongregácie ako komunita podliehajúca a závislá od Teritoriálneho opátstva sv. Martina na Panónskej hore v Maďarsku. Konštitúcia bola schválená v roku 1996. Zakrátko po vydaní tejto konštitúcie sa komárňanská komunita rozpadla a v ďalšom období už zostal po nej iba prázdny kláštor a označenie „Rád sv. Benedikta so sídlom v Komárne“.

 

Keďže ani po viacerých úprimných intervenciách zo strany vedenia Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy, a neskôr opäť Trnavskej arcidiecézy, neprišlo k obnoveniu rehoľnej komunity v Komárne v zmysle stanovených podmienok, 5. novembra 2014 sa rozhodol súčasný trnavský arcibiskup Ján Orosch odobrať súhlas na vytvorenie a dielo Rádu sv. Benedikta v Komárne. Po tomto kroku nasledovala agresívna štvavá mediálna kampaň, ktorá sa snažila verejnosti podsunúť mienku, že práve trnavský arcibiskup je ten, kto vyháňa benediktínov z Komárna, aby získal majetky. Realita je však úplne iná. V kláštore v Komárne takmer dvadsať rokov žiadni benediktíni nežijú a trvalo nepôsobia.

 

Záležitosť, aj na základe nepravdivej a štvavej mediálnej kampane voči Trnavskej arcidiecéze, sa opäť raz dostala na riešenie do Vatikánu. A Svätá stolica po dôkladnom preskúmaní situácie a na základe známych historických faktov a dokumentov zhodnotila kroky trnavského arcibiskupa Jána Oroscha ako opodstatnené a správne.

 

-po-