Trnavský arcibiskup Ján Orosch, ktorý bol hlavným celebrantom svätej omše, na začiatku liturgického slávenia privítal prítomných a v krátkosti im priblížil počiatky jezuitskej rehole, zvlášť vznik jej názvu a taktiež Ignácovo videnie, kde Pútnik počuje, ako Boh Otec prosí Syna vziať Pútnika za svojho spoločníka a ten sa k nemu obracia so slovami: „Chcem, aby si mi slúžil“.

 

Toto videnie Ignácovi spoločníci vysvetľovali ako povolanie Ignáca a jeho druhov putovať a pracovať po boku kríž nesúceho Božieho Syna na väčšiu slávu Božiu medzi ľuďmi, v službách Cirkvi a pod vedením jej najvyššej hlavy, pápeža.

 

Spoločnosť Ježišova sa časom rozšírila do celého sveta. Aj mladý Slovák Pavol Hnilica zahorel túžbou stať sa jedným z nich a na sviatok sv. Ignáca 13. júla 1943 zložil svoje verejné sľuby, ktorými ukončil noviciát a stal sa oficiálne jezuitom.

 

Viacerými príkladmi zo života biskupa Hnilicu kňaz Diela Ježiša Veľkňaza Pavol Benedict Lipták v homílii poukázal na veľkú podobnosť povahových vlastností medzi zakladateľom rehole sv. Ignácom a slovenským biskupom Hnilicom, ktorú si pri čítaní španielskeho životopisu o svätom Ignácovi všimol aj kardinál Korec. Vyzdvihol ich duchovnú ochotu, obetavosť, nezištnosť a apoštolského ducha.

 

V duchu sv. Ignáca a povzbudený bývalým generálnym predstaveným Spoločnosti Ježišovej Pedrom Arrupem, ktorý neúnavne poukazoval na veľké sociálne problémy na národnej a medzinárodnej rovine a vyzýval kresťanov k zodpovednosti, aby nedávali len „niečo“, ale samého seba, biskup Hnilica preukazoval nezištnú lásku aj ku osobám - komunistom, za čo si neraz vyslúžil aj kritiku z vlastných radov. Na svoju obhajobu použil slová z Evanjelia, kde Pán Ježiš hovorí, že neprišiel volať spravodlivých, ale hriešnikov, a tak aj my musíme dať prednosť tým, ktorí sú mnohými považovaní za hriešnikov.

 

Biskup Hnilica vo vedomí, že zodpovednosť za jeho duchovnú diecézu je príliš veľká, aby ju zvládol niesť sám, nasledujúc radu a príklad svojho novicmajstra, vždy prichádzal do niektorého z kontemplatívnych kláštorov, aby im zveril svoje úmysly. S výzvou, s ktorou sa biskup obracal na sestričky pri svojich návštevách, sa kazateľ obrátil na všetkých veriacich, ktorí sú ochotní obetovať svoje utrpenia za spásu duší tých, ktorí neveria v Boha, ktorí sa mu neklaňajú, nedúfajú v neho a nemilujú ho, lebo toto fatimské posolstvo hoci je známe a rozšírené do celého sveta, je len veľmi málo aj uskutočňované.

 

Biskup Hnilica ako horlivý apoštol rozširoval toto posolstvo nielen slovami, ale predovšetkým skutkami. Vystihuje to aj názov jeho celoživotného diela Pro Deo et fratribus, kde v slove za bratov (pro fratribus) sú zahrnutí ako veriaci, tak aj neveriaci. Dokonca k neveriacim prechovával akoby ešte väčší súcit, keď hovoril, že oni sú ešte väčšie siroty ako tie, čo nemajú rodičov, lebo oni nemajú nebeského Otca.

 

Svedectvom biskupovho bývalého sekretára Lea Maasburga, o tom, že Hnilica využíval každý okamih na tichú modlitbu a v utrpení spoznal, že je to účasť na utrpení Kristovom a mohol prijímať pocty s rovnakým pokojom, s akým prijímal odmietnutie alebo pokorenie, kazateľ poukázal na súvislosť s Ignácovu charakteristikou človeka, ktorý zameral celý svoj život na chválu a službu Bohu zaznačenú v stanovách rehole. V nich sa uvádza ako veľmi je potrebná veľkodušnosť a odvaha srdca, aby dokázal znášať slabosti mnohých a podujímal sa na veľké veci v Božej službe. Dôsledne vytrval, z úspechu nespyšnel a nezdarom sa nadal znechutiť.

 

Vzhľadom na jasne viditeľné duchovné puto medzi sv. Ignácom a biskupom Hnilicom kazateľ ukončil svoj príhovor slovami: „Všetko čo robil, robil na väčšiu česť a slávu Božiu.“

 

Pred záverečným požehnaním hlavný celebrant myšlienku z homílie „milovať aj nepriateľov“ doplnil ešte osobným svedectvom.

 

Krátka pobožnosť na záver svätej omše pri hrobe biskupa Hnilicu a jeho dvoch spolubratov biskupov Dubovského a Kaľatu v krypte katedrály sa niesla v podobnom duchu. Veriaci ďakovali Bohu za dar života a všetky milosti, ktorými obdaril biskupa Pavla a taktiež prosili o príhovor sv. Ignáca, aby aj im pomohol k vnútornému obráteniu.

 

Spomienkovej svätej omše sa zúčastnil aj emeritný trnavský arcibiskup Ján Sokol, ako rehoľní tak aj diecézni kňazi, rehoľné sestry, apoštolské sestry z Rodiny Panny Márie, príbuzní biskupa Hnilicu, veriaci nielen z Trnavy a blízkeho okolia, ale aj zo vzdialenejších kútov Slovenska.

 

Biskupov úsmev a láskavý pohľad zvečnený na fotografii umiestnenej pred vchodom do krypty nielen umocnil jeho duchovný odkaz, ale v srdciach prítomných rozmnožil aj dôveru s ešte väčšou snahou poznávať a plniť Božiu vôľu.

 

TO ABU informoval Pavol Benedict Lipták Opus J.S.S.