V sobotu 18. septembra 2021 sa zišli stovky veriacich v Dolných Obdokovciach, aby si pripomenuli Jánosa Esterházyho, jeho boj za vieru, slobodu a spolupatričnosť. Celý deň bol nabitý bohatým kultúrnym programom. Kňazi viedli pobožnosť krížovej cesty. Pred svätou omšou boli slávnostne odovzdané pamätné plakety Jánosa Esterházyho, ktorými sú každoročne odmeňovaní tí, ktorí sa zaslúžili o vznik alebo svojou prácou pomáhajú Pútnickému miestu Jánosa Esterházyho. Tento rok bola pamätná plaketa udelená In memoriam kňazovi Jánosovi Karaffovi z Dunajskej Stredy, maliarke Zsuzsanne Dávid z Maďarska a publicistovi a prekladateľovi Dariuszovi Żuk-Olsewskemu z Nitry.

 

Slávnostnú svätú omšu celebroval trnavský arcibiskup Ján Orosch. Spolu s ním koncelebroval biskupský vikár pre maďarsky hovoriacich veriacich v Nitrianskej diecéze Zoltán Ďurčo. Na slávnostnej svätej omši sa ďalej zúčastnilo i pätnásť kňazov z blízkych obcí, ale aj z Maďarska a Poľska. Trnavský arcibiskup Ján Orosch si v kázni spomenul na svoju mladosť, keď mu starší kňazi hovorievali o spoluväzňovi Jánosovi Esterházym, koľko času spoločne vo väzenskej cele strávili pri modlitbách. Arcibiskup Ján Orosch na záver svätej omše poďakoval všetkým veriacim a slávnostne mu bol odovzdaný pamätný list a plaketa Jánosa Esterházyho.

 

Boží služobník Ján (maď. János) Esterházy sa narodil 14. marca 1901 vo Veľkom Záluží, matka Elżbieta Tarnowska pochádzala z poľskej šľachtickej rodiny, otec gróf János Mihály Esterházy patril do galantskej vetvy rodu Esterházyovcov. Od mladosti sa angažoval vo verejných veciach, už v polovici 20. rokov vstúpil do Krajinskej kresťansko-socialistickej strany. V roku 1932 sa stal jej predsedom  a potvrdil kresťanskú orientáciu strany.

 

Z hľadiska diplomacie mal Esterházy dobré vzťahy s viacerými slovenskými ale aj poľskými politikmi, pričom on sám mal pôsobiť ako prostredník medzi maďarskou vládou a slovenskou vládou. V roku 1936 mu Beneš ponúkol ministerský post, čo Esterházy odmietol z dôvodu neplnenia sľubov o právach maďarskej menšiny v ČSR.

 

V roku 1938 ako poslanec vítal Miklósa Horthyho v Košiciach. Počas slávnostného prejavu ho požiadal o garancie menšinových práv Slovákov na anektovanom území.

 

Esterházymu bolo ponúknuté poslanecké kreslo v Budapešti, ale ten odmietol ponúkané miesto a zostal na Slovensku, aby obhajoval záujmy maďarskej menšiny. Bol poslancom Slovenského snemu, väčšinu svojich vystúpení venoval téme menšinových práv, ale tiež kritizoval aj väznenie nepohodlných osôb v ilavskom tábore bez riadneho súdu alebo správanie príslušníkov Hlinkovej gardy v súvislosti s protimaďarskými výtržnosťami. Snažil sa vymôcť väčšie práva pre Slovákov v Maďarsku, intervenoval za povolenie slovenskej katolíckej organizácie Spolok svätého Vojtecha. Snažil o zmiernenie napätia medzi Slovenskom a Maďarskom.

 

Počas hlasovania o Ústavnom zákone o vysťahovaní Židov z 15. mája 1942. Esterházy za kontroverzný zákon nehlasoval. Na rozdiel od iných poslancov, ktorí na znak nesúhlasu opustili hlasovaciu sieň, bol jediný, ktorý ostal na mieste a za zákon preukázateľne nezdvihol ruku. Po oslobodení Slovenska začal s obnovou činnosti Maďarskej strany. Kritizoval povojnové perzekúcie maďarskej menšiny. V júni 1945 ho sovietske orgány odvliekli do Sovietskeho zväzu, kde bol vo vykonštruovanom procese odsúdený na 10 rokov a deportovaný do neslávnych Gulagov.

 

Medzitým bol 16. septembra 1947 odsúdený Národným súdom v Bratislave na trest smrti obesením za vlastizradu a kolaboráciu s fašizmom. V apríli 1949 bol vydaný zo Sovietskeho zväzu späť do Československa. V čase návratu mal už značne podlomené zdravie. Prezident Klement Gottwald zmenil Esterházymu rozsudok na doživotie. Návrh Ministerstva spravodlivosti na udelenie omilostenia zohľadnil jeho pomoc perzekvovaným osobám a odsúdenie v neprítomnosti. Po pobytoch v niekoľkých československých väzeniach bol uväznený v Mírove , kde zomrel 8. marca 1957 vo väzenskej nemocnici. Veliteľ väznice odmietol vydať urnu Jánosa Esterházyho rodine a bol pochovaný na neznámom mieste.

 

V roku 1993 Rusko uznalo protiprávnosť odvlečenia, súdu a trestu pre Esterházyho v Sovietskom zväze a bol rehabilitovaný. V roku 2009 mu bolo udelené vysoké poľské vyznamenanie Rad Polonia Restitute in memoriam za zásluhy o záchranu poľských utečencov a generála Kazimierza Sosnkowského. Organizácia Jad Vašem  uznala jeho podiel na záchrane židov. Mimovládna židovská organizácia Anti-Defamation Ligue mu v roku 2011 udelila cenu Jana Karského.

 

Medzitým sa našlo miesto posledného odpočinku Jánosa Esterházyho, ktoré bolo v spoločnom hrobe na pražskom Motolskom cintoríne. Presne v deň, keď bol pred 70 rokmi odsúdený na smrť, sa v Dolných Obdokovciach uskutočnil pohrebný obrad Jánosa Esterházyho za prítomnosti jeho dcéry Alice, vnuka Giovanniho, príslušníkov poľskej vetvy rodiny Esterházyovcov a niekoľko tisíc veriacich zo Slovenska, Maďarska, a Poľska. 25. marca 2019 začal krakovský arcibiskup Marek Jędraszewski proces blahorečenia Jánosa Esterházyho.

 

TO ABU informoval Ottó Csámpai ml., riaditeľ pútnického centra Jánosa Esterházyho