TRNAVA 23. apríla 2016 - Na aktuálne problémy v spoločnosti reagoval v stredu 20. apríla trnavský arcibiskup Mons. Ján Orosch v liste, ktorý adresoval všetkým kňazom pôsobiacim na území Trnavskej arcidiecézy. List vám prinášame v plnom znení.
Drahí moji bratia kňazi,
v apríli 2006, počas svätej omše pre mladých, Svätý Otec Benedikt XVI. na Námestí sv. Petra vo Vatikáne odpovedal na päť otázok, ktoré predtým dostal. Jedna z otázok znela: Prečo ste sa rozhodli stať kňazom? Svätý Otec odpovedal: „V Nemecku bol nacistický režim. Vtedy nám veľmi hlasno hovorili, že v novom Nemecku už nebudú kňazi a máme si nájsť nové zamestnanie. V skutočnosti sme si však aj vďaka týmto hlasom a konfrontovaním sa so skutočnosťou, brutalitou systému a jeho neľudskou tvárou uvedomili, že treba nových kňazov. Práve ako kontrast k neľudskému režimu.“
Na otázku „prečo som sa stal kňazom?“, si musí odpovedať každý z nás, aj keby mu nikto nikdy túto otázku nepoložil. Skôr však treba rátať s tým, že svet bude túto otázku kňazovi klásť stále, raz viac, inokedy menej nahlas. Ako teda odpovieme dnes, drahí bratia kňazi? Naša odpoveď musí byť v podstate rovnaká, aj keď býva v konkrétnostiach pestrá. Stal som sa Kristovým kňazom, lebo Pán ma povolal, aby som bol navždy jeho služobníkom. Mne ako nehodnému sa dostalo tej veľkej cti, ktorú v plnosti spoznám až vo Večnosti. Veľkňaz Kristus ma osobne prizval k bytostnému spoločenstvu s ním. Veď pri vysluhovaní sviatostí mám konať a hovoriť „in persona Christi Capitis – v osobe (v mene) Krista Hlavy“. Vo všetkých posvätných tajomstvách zastupujem jeho, hovorím v jeho mene. Práve vo sviatostiach sa najviac ukazuje, čo v skutočnosti znamená byť kňazom: „Som tu, aby si ty, Kriste, mohol so mnou disponovať.“
Benedikt XVI. nás učí, ako správne chápať „in persona Christi“. V okamihu kňazskej vysviacky Cirkev učinila viditeľnou a hmatateľnou skutočnosť „v mene Krista“. Urobila to prostredníctvom „nového odevu“, keď nás oblieka do liturgických rúch. Týmto vonkajším gestom chce Cirkev zdôrazniť vnútornú udalosť a úlohu, ktorá z vysviacky vyplýva: obliecť si Krista, dať sa mu, ako sa nám on dáva (porov. Ef 4,22n). Udalosť tohto „obliekania si Krista“ sa opakuje pri každej svätej omši skrze obliekanie si liturgického oblečenia, ale aj pri obliekaní si reverendy, či kňazského civilu. Preto vziať si posvätný odev musí znamenať viac, ako len vonkajší úkon. Musí znamenať každý raz vysloviť úprimné „áno“ svojmu kňazskému poslaniu. Toto poslanie nám v kňazskej vysviacke dal Boh a Boh ho od nás zároveň vyžaduje. Skutočnosť, že stojíme pred ľuďmi v kňazskom rúchu, musí byť pre ostatných znakom, že sme tu prítomní „v mene Iného“.
Drahí bratia kňazi, aké je toto „v mene Iného“ diametrálne odlišné v porovnaní s egoizmom dnešných čias. Či nám svet nahlas nehovorí, aby sme mysleli len na seba, aby sme pracovali len pre seba, aby sme sami užívali všetko, čo môžeme? Či nám neponúka zhodiť zo seba s kňazským oblečením i akúkoľvek spätosť s Kristom, Cirkvou, s kňazstvom? Tento príhovor som začal vyznaním Svätého Otca o nemeckom nacistickom režime. Preto chcem v ňom pokračovať hrdinským príkladom nemeckého kňaza, ktorý prenasledovaný týmto režimom zahynul. Volal sa Karl Leisner. Narodil sa v roku 1915 v katolíckej rodine v mestečku Rees v Dolnom Porýní. Ako 15-ročný začal v kresťanskom duchu viesť mládež k Bohu. Ako 19-ročný sa stal vodcom katolíckej mládeže v celej diecéze Münster. Aby nacisti po nástupe k moci v roku 1933 upevnili svoju pozíciu v Nemecku, začali prenasledovať svojich odporcov. K nim patrila aj Katolícka cirkev a jej organizácie. Ani katolícka mládež sa už nemohla slobodne schádzať a organizovať. Jej vodca, Karl Leisner, sa dostal na listinu podozrivých a sledovaných. Avšak Karol, spolu s ostatnými odvážnymi spolupracovníkmi, sa nedal odradiť. Jeho láska k Bohu a k blížnemu napriek tomuto prenasledovaniu prerástla v silné rozhodnutie stať sa Kristovým kňazom, a tak slúžiť Bohu i utláčaným ľuďom. V marci roku 1939 bol vysvätený za diakona a čoskoro potom, v novembri toho istého roku, ho uväznili v koncentračnom tábore. V tábore Dachau bolo uväznených 2 800 duchovných rôznych národností; z toho bolo 450 Nemcov. Všetci väzni veľmi trpeli, ale nie všetci to dokázali rovnako trpezlivo znášať. Karol sa aj v tábore osvedčil ako ten, kto myslí na druhých, túžil aj tam slúžiť. Dlho sa mu to darilo; bol empatický, trpezlivý a žičlivý, delil sa so všetkým, čo dostal a pokým vládal. K zlepšeniu atmosféry v baraku prispieval aj tým, že hral na gitare. Šesťročné väzenie však zničilo zdravie mladého a obetavého diakona, ochorel na tuberkulózu. Keď sa jeho stav smrteľne zhoršil, jeho priatelia - väzni sa rozhodli sprostredkovať mu kňazskú vysviacku, po ktorej Karol roky túžil. V tábore takmer nemožná vec sa napokon podarila vďaka príkladnej spolupráci duchovných rôznych národností. Pri jeho tajnej kňazskej vysviacke 17. decembra 1944 boli prítomní väzni dvadsiatich národností. Karola vysvätil francúzsky biskup - spoluväzeň Gabriel Piguet. Bola to jediná tajná vysviacka kňaza v tábore. Karol si do denníka zapísal: „Spasiteľ, dovoľ mi byť aspoň trochu tvojím nástrojom, ó, ja ťa úpenlivo prosím.“ Mladý, ale na tuberkulózu smrteľne chorý kňaz odslúžil sám len jednu jedinú svätú omšu a potom pomaly, vo veľkých bolestiach, umieral. Dožil sa ešte konca vojny, aj oslobodenia koncentračného tábora Američanmi, no jeho život sa už nepodarilo zachrániť. Obetavý kňaz, Karol Leisner, zomrel v auguste 1945. V roku 1996 ho pápež Ján Pavol II. v Berlíne vyhlásil za blahoslaveného. Stal sa príkladom vernosti Pravde (Bohu) a obetavosti vyplývajúcej z jeho zasvätenia sa Pánovi.
Drahí bratia kňazi, žijeme v dobe, v ktorej rastie sekularizácia a sebectvo, v časoch, v ktorých sa v Európe opäť dostávajú do popredia extrémne pravicové i ľavicové strany a hnutia. Bolí ma, že aj niektorí kňazi našej arcidiecézy, ktorí na vlastnej koži nepocítili hrôzy druhej svetovej vojny, nacistických koncentračných táborov a ich brutalitu, svojimi postojmi a konaním podporujú takých politikov, ktorí sa svojimi vyhláseniami, heslami, symbolmi a pokusmi zakladať polovojenské gardistické skupiny, veľmi ponášajú na strojcov neľudského nacistického režimu. Prosím Vás, bratia, aby ste zvažovali svoje slová a v žiadnom prípade ich medzi veriacimi nepodporovali. Myslite na jasné stanovisko sv. Jána Pavla II. a jeho nástupcov ohľadom neangažovania sa kňazov v politike. To isté však platí aj o komunistickej ideológii, ktorú dnes mnohí zľahčujú, jej propagátori sa snažia svoju marxistickú ideológiu šíriť v rozličných politických stranách a v susednej Českej republike má táto komunistická ideológia už niekoľko rokov aj zastúpenie v parlamente. Zabudlo sa už na 50-te roky minulého storočia, na komunistické koncentračné tábory, väznice, jáchymovské bane, likvidáciu rehoľníkov, či na krutý protináboženský boj vedený politikmi, príslušníkmi ŠTB, ich agentmi a prisluhovačmi?
Musím však spomenúť aj tie liberálne politické zoskupenia, ktoré sa na základe posledných volieb dostali do parlamentu aj za výdatnej podpory našich kňazov a veriacich, s takými politickými programami, ktoré v sebe obsahujú šírenie ideológie gender, podporu LGBTI, interrupcie, legalizovanie drog a všetkého toho, čo spoločnosť rozkladá svojou neprirodzenosťou a amorálnosťou. Tí všetci sa uchádzali a uchádzajú o našu podporu a chcú nás vtiahnuť do svojich radov, aby sme im nebolí tŕňom v oku, výkričníkom, ktorý im vstupuje do svedomia. Na druhej strane však Ježiš a Cirkev od nás kňazov očakáva – ako kontrast k šíriacemu sa egoizmu – žiť pre druhého, pre Krista, a tým aj pre druhých, zvlášť pre Boží ľud. To je najkrajší zmysel kňazského života – konať a hovoriť „in persona Christi Capitis!“ Nechajme sa viesť Duchom Svätým, jeho múdrosťou, rozumom a poznaním, radou, silou, Božou bázňou a nábožnosťou, aby sme boli pre dnešný svet svetlom v tmách a nádejou v beznádeji.
Žehná Vás
Mons. Ján Orosch, trnavský arcibiskup
Zdieľaj
