Bývalé Gymnázium Jána Hollého v Trnave (predtým budova pôvodného Arcibiskupského gymnázia) je v súčasnosti miestom, kde prebieha stavebná rekonštrukcia budov a archeologický výskum. Po ukončení týchto prác plánuje Arcibiskupský úrad v Trnave presťahovať tam Arcibiskupské gymnázium biskupa Pavla Jantauscha a Pedagogickú a sociálnu akadémiu bl. Laury, ktoré momentálne sídlia na Kalinčiakovej ulici.

 

História objektov siaha až do polovice 17. storočia. V roku 1649 arcibiskup Juraj Lippay založil seminár pre „červených klerikov“, tzv. Rub­rorum, po vzore rímskeho seminára. Názov sa odvodzoval od ich červených reverend. Po roku 1783 prebrala seminár, vrátane ostatných budov, armáda. V prvej polovici 20. storočia bol pôvodný objekt radikálne prestavaný do súčasnej podoby. V rokoch 1852 až 1918 boli tieto pries­tory sídlom osemročného gymnázia, ktoré navštevoval aj významný národný umelec a hudobník Mikuláš Schneider-Trnavský. Po roku 1919 gymnázium prebrala Štátna správa a bolo premenované na Gymnázium Jána Hollého.

 

Rekonštrukciu „narušili“ archeologické objekty

 

Archeologický výskum bol vyvolaný rekonštrukčnými prácami. Na nádvorí gymnázia objavili vzácnu barokovú studňu, ktorá je netypická pre túto oblasť. Autor objavu archeológ Erik Hrnčiarik z Katedry klasickej archeológie Trnavskej univerzity v Trnave v tejto súvislosti povedal: „Asi pred rokom sme boli oslovení kvôli archeologickému prieskumu. Totiž, pôvodne v týchto podzemných priestoroch sa plánovala výstavba šatní pre študentov. Lenže, pod touto budovou sa objavili ešte staršie základy, takže sa začal archeologický prieskum.“ Budova, pod ktorou sa objavili staré základy, bolo spomínané Rubrorum. Seminár slúžil do roku 1777, keď sa presťahoval do vtedajšieho Budína. Súčasťou seminára bola aj studňa, ktorej poloha sa zachovala len na nejasnom schematickom nákrese. „Z toho nákresu sme nevedeli presne určiť, kde sa studňa nachádza. Nakoniec sme ju našli v priestoroch, kde sa plánovali umiestniť šatne,“ približuje archeológ.

 

Prečo je nález jedinečný

 

Výnimočnosť tejto studne spočíva v tom, že je postavená z netradičného materiálu. Archeológ objasňuje: „V Trnave a okolí sa studne stavali väčšinou z tehál. Táto studňa je postavená z kamenných kvádrov, blokov, čo je dosť netypické. Výnimočnosťou je tiež veniec nad touto studňou, ktorý je na rozdiel od studne vyrobený z tehál, vznikol v neskoršom období.“ Studňu stavali talianski majstri, ktorí boli výborní v spracovaní kameňa. Pracovali na stavbe Rubrora a zároveň dokončovali Chrám sv. Jána Krstiteľa. Studňa je v súčasnosti hlboká šesť metrov a nie je naplnená vodou. Po sondáži dna studne sa však archeológom podarilo zistiť, že do hĺbky dvanástich metrov sa nachádzajú zvyšky vody. Studňa sa v istom čase používala aj na iné účely. „Objavili sme kanál a v okolí studne akési zastrešenie, čo môže byť súčasťou nejakej fontány, nateraz to však nevieme posúdiť. Túto studňu však používali pravdepodobne v 50. - 60. rokoch minulého storočia ako rezervoár, kde odvádzali dažďovú vodu. Svedčí o tom kovová rúra, ktorá ústi do studne,“ vysvetľuje Hrnčiarik. Priestor na nádvorí slúžil zároveň ako ihrisko pre študentov. Studňu, našťastie, nezasypali, ale len zakryli a terén zarovnali.

 

Ďalšie archeologické objavy

 

Objavená baroková studňa v priestoroch bývalého gymnázia nie je jediný archeologický nález. Archeológ Hrnčiarik so svojím tímom objavil ďalšie zaujímavé objekty: „Našli sme niekoľko, my tomu hovoríme ‚zásobnicových jám‘ ešte z čias eneolitu, starých 5 000 rokov. Tieto jamy slúžili ako zásobáreň jedla. Bola v nich konštantná teplota a pravdepodobne slúžili ako súčasné chladničky, lenže boli pod zemou.“ Jamy siahajú do hĺbky 4 metrov a ich priemer je podobný ich hĺbke. Okrem pravekých jám sa našli aj jamy z obdobia stredoveku. „Vrch zásobnicovej jamy má otvor v priemere meter a pol a do zeme je vyhĺbený skladovací priestor v podobe hrušky. Niečo ako pivnica. V zime do nej nahádzali ľad a sneh a slúžila ako súčasný mraziaci box.“ Zásobnicové jamy po ich odkrytí obsahovali rôzne črepiny, sklo, keramiku, ktoré archeológovia vedia presne datovať.

 

Na nádvorí bývalého seminára prebiehajú stále výskumné práce. „Našou úlohou je zachrániť, čo sa dá, kým sa priestor odovzdá staviteľovi. Samozrejme, keďže sme našli vzácnu studňu, tak po dohovore s Krajským pamiatkovým úradom a Arcibiskupským úradom v Trnave sa táto studňa nezničí, ako sa to robí v prípade zásobnicových jám, ale sa uchová. Keď sa podarí získať finančné prostriedky, bude prezentovaná s náhľadom dovnútra, prípadne nejakým nasvietením,“ doplňuje archeológ Hrnčiarik.

 

Najnovší objav v areáli

 

Tím archeológov pod vedením Erika Hrnčiarika pri odkrývaní priestoru v okolí studne objavil ďalší zaujímavý objekt. „Popri studni sme našli chodník, o ktorom žartovne hovorím, že po ňom kráčal cisár František Jozef I., lebo je z tohto obdobia. Tento chodník urobili pravdepodobne vojaci, keď rekonštruovali budovy. Chodník sme zdokumentovali, nafotili a potom odstránili, lebo sme pod ním našli kanál, ktorý viedol do spomínanej studne,“ približuje úspechy výskumu archeológ.

 

Bývalý seminár Rubrorum je oproti ostatným objektom položený vyššie. Je to údajne preto, lebo pri rekonštrukcii budov, keď tam sídlila armáda, sa všetok zvyšný materiál zasypal a splaníroval. Archeológovia na nádvorí našli 80 až 90 cm stavebného materiálu. O ich usilovnosti svedčí aj najnovší objav: „Len nedávno pri odkrývaní štruktúry okolia studne sme objavili, že samotný vchod do seminára nebol tam, kde sa momentálne nachádza, ale viac napravo. Našli sme tzv. okopníky s pántmi na dvere, ktoré slúžili na to, aby vozy nenarážali do stien. Takže vieme presne lokalizovať, kde sa nachádzal vchod do seminára pred rokom 1914,“ vysvetľuje archeológ.

 

Archeológia je povolanie

 

Práca archeológa je neustálym hľadaním a skúmaním. Erik Hrnčiarik svoju prácu nevníma len ako zamestnanie. Už od svojho detstva bol fascinovaný antickým Gréckom a Rímom. Postupne sa k tomu pridal záujem o výskum kostolov a kresťanského umenia. Na Trnavskej univerzite prednáša etruské a rímske umenie a architektúru. „Archeológia a archeologické výskumy mi pomáhajú uspokojovať môj večný záujem niečo objavovať. Vďaka nim sa snažím odpovedať na otázky minulosti. Archeológia totiž nie je zamestnanie, ale poslanie. Svoje vedomosti sa snažím odovzdávať študentom a zapáliť v nich iskru záujmu o dejiny a archeo­lógiu,“ hovorí Hrnčiarik.

 

Každý archeologický objav je pre archeológa neopakovateľnou udalosťou. Sú však objavy, ktoré potešia najviac a pre svoju jedinečnosť sa stávajú „srdcovou záležitosťou“. Ktorý je pre archeológa Erika Hrnčiarika ten najvzácnejší? „Tu v Trnave som robil niekoľko rokov archeologický výskum pri Bazilike sv. Mikuláša. Objavili sme tam najstarší kostol alebo skôr základy kostnice a teraz v lete tam pôjdeme opäť pracovať. Takže by som povedal, že tento karner (kostnica) je moja najväčšia srdcová záležitosť.“

 

Mesto Trnava plánuje základy kostnice nadstavať a vytvoriť archeologický park. Obyvatelia, ale aj návštevníci Trnavy sa tak budú môcť oboznámiť s históriou mesta, vstúpiť do jeho dejín a dotknúť sa tak pradávnej minulosti.
 

Pripravila: Emanuela Majdová CSSSS (in: Katolícke noviny č. 28 zo 17. júla 2016)

 

TO ABU uverejnilo článok s láskavým dovolením Katolíckych novín