V tomto roku s jezuitom prof. Ladislavom Csontosom, bývalým dekanom Teologickej fakulty a tiež bývalým prorektorom vyšiel knižný rozhovor Boh sa neunaví odpúšťaním. Prečítajme si celé duchovné zamyslenie, ktorého leitmotívom je neprestať sa rozvíjať.

 

V prvom čítaní sme počuli: „Predstavení synagógy odkázali Pavlovi a jeho spoločníkom: „Bratia, ak máte nejaké povzbudivé slovo pre ľud, hovorte!“  (Sk 13,15)

 

S takýmto pozvaním pristupujem aj ja pred akademickú obec Trnavskej univerzity. Myslím, že aj my všetci potrebujeme povzbudivé slovo. Pri zbežnom prehľade televíznych, novinových a internetových správ vnímame na prvom mieste mnoho negatívneho. Neraz nadobúdame nielen dojem, ba až presvedčenie, že veci idú stále k horšiemu napriek tomu, že ustupuje problém pandémie, prichádzajú nové problémy spojené s agresiou na Ukrajine a inde vo svete.

 

Prichádzajú mi na myseľ Hviezdoslavove slová: „Čo ľudstvo zviedlo s ducha veličavou vbŕsť do bahna? Ký upír to a mlok,  z pŕs sajúci mu i dnes žitia mok, krvožíznivec s večnou záhou žhavou? Ech, sebectvo! to!“

 

Je život tmavý tunel, na ktorého konci nie je svetlo?

 

Vskutku akoby nám nestačili problémy, ktoré nám spôsobila pandémia. K tomu aj problémy zabezpečenia riadneho fungovania vysokých škôl, ktoré robia vrásky rektorom a kvestorom univerzít, kvestorom, dekanom fakúlt a napokon všetkým, čo tvoria univerzitnú obec. Online štúdium, málo osobných kontaktov medzi študentmi a učiteľmi, hiát študentského života trápi univerzitnú komunitu. Problémy sú v našom spoločenskom a univerzitnom živote.  Ponúka nám spravodajstvo každého druhu objektívny obraz sveta a spoločnosti? Ak ho prijímame podľa headlineov správ,  titulných stránok novín a neoverených internetových komunikácií, dá sa o tom pochybovať.  Je to naozaj všetko také hrozné a negatívne v tomto svete? Je to iba cesta tmavým tunelom, na konci ktorého nevidno svetlo?

 

Pri pohľade do dejín meniaceho sa sveta bolo veľa už tunelov, keď sa zdalo, že na konci nie je svetlo. Poukazujem na to apoštol Pavol, ktorý povzbudzuje svojich poslucháčov poukazom na dejiny Izraela. Aj nám sa môže vidieť situácia, keď sa  stretávame s problémami a otázkami, ktoré neboli v minulosti, a teraz sú veľmi aktuálne, ako tma pred nami a okolo nás. Hľadíme do budúcnosti a máme obavy, z toho, čo ešte nie je, no mohlo by byť. Práve obavy a strach vyvolávajú dve súčasné pokušenia. Idealizovať minulosť, vrátiť sa do akéhosi zlatého veku, keď všetko fungovalo a neboli tieto problémy. Nechať sa ovplyvniť selektívnymi  reminiscenciami, veď nebolo až tak zle, no nebola síce sloboda slova a sloboda cestovania do zahraničia, no každý mal zamestnanie. Aj minulosť mala svoje problémy.

 

Druhé pokušenie, ktoré sa objavuje, je pokušenie všímať si predovšetkým, čo sa nedá robiť ako zvyčajne. Ako nás obmedzila pandémia, dištančné vzdelávanie a podobne. V extrémnej podobe, aby som veci doviedol ad absurdum, pokušenie povedať si a správať sa tak, že sa nič nedá robiť a všetko je iba zlé. Zovšadiaľ sa na nás valí iba zlo a ničenie. V oboch pokušeniach je spoločné akési čierno-biele videnie, buď všetko, alebo nič. A predsa práve minulosť vedeckého a kultúrneho rozvoja nás učí, že aj v minulých ťažkostiach človek dokázal nájsť východisko a riešenie, a preto sme tu.

 

Nevzdychať, ale tu a teraz sa rozvíjať

 

Spomínam si na pátra Emila Krapku, nestora slovenskej katolíckej teológie, ktorý nevzdychal nad tým, aké komplikované sú časy prenasledovania Cirkvi, ale chápal ich ako výzvu a šancu rozvíjať teológiu tu a teraz v tejto situácii a pre túto situáciu, ktorá je Pánovým prechodom. K tomu povzbudzoval aj mladších. V tomto duchu chcem dnes povzbudiť aj našu akademickú obec.

 

Záver akademického roka podobne ako záver kalendárneho či liturgického roka nám v prvom rade pripomínajú, že život človeka a spoločnosti prebieha v určitých cykloch, ktoré sme pomenovali rokmi.

 

Každý akademický rok je ohraničený dvomi dôležitým udalosťami, a to prijímacím konaním nových študentov, a štátnicami a promóciami absolventov. Medzitým sú roky alebo cykly, ktoré k týmto métam smerujú. Tento posun sa uskutočňuje každodennou prácou študentov a učiteľov, štúdiom, rozvojom vedeckého poznania a tvorivosti. Kontaktom so svetom konkrétnej vedeckej disciplíny stále plnšie vstupujeme do jej minulosti, prítomnosti a budúcnosti, do jej tradície a vývoja s pohľadom upretým dopredu k novým výzvam. Vstupujeme do nej nie iba ako jednotlivci, ale aj ako členovia akademickej a vedeckej komunity, živého organizmu, spoločenstva študujúcich, tak učiteľom ako i študentov a všetkých zamestnancov, ktorí spoločne tvoríme univerzitu. Tieto dimenzie vedy a univerzitného života nás nevyhnutne vedú ku komunikácii s kultúrnym kontextom, ktorý nás obklopuje a ktorý zároveň aj vytvárame. Náš osobný i komunitný rozvoj sa uskutočňuje vzhľadom, na plynutie času v dvoch osiach komunikácie, diachrónnej a synchrónnej.

 

Používame jazyk, do ktorého sme sa narodili

 

Neexistuje prítomnosť bez minulosti, poznanie bez predpoznania, vedomosť bez predchádzajúcich vedomostí, univerzitné štúdium bez predchádzajúceho stredoškolského, Neexistuje poznanie a kultúra, bez úrovne poznania, na ktorú sa dostali generácie pred nami, najlepšie to vidíme a denne prežívame ako používatelia jazyka.

 

Používame jazyk, ktorý sme nevytvorili my, ale do ktorého sa sme sa narodili ako deti, vyvíjali sa ako v maternici, vstúpili sme do neho ako jeho používatelia a občas aj tvorcovia. Ani si neuvedomujeme, ako silne je náš život práve v jazyku spojený s minulosťou, diachrónnou komunikáciou, čiže tradíciou.

 

Človek sa však nemôže rozvíjať a vzdelávať bez komunikácie tu a teraz v stave poznania, aký sa dosiahol a čo sa deje v súčasnosti. Skôr si síce uvedomujeme prítomnosť a v nej synchrónnu dimenziu komunikácie. Zaujímame sa o to, čo je tu a teraz, a to v nás vyvoláva obavy o budúcnosť. Vnímame všetko, čo sa deje okolo nás a sledujeme súčasný stav poznania a ľudskej kultúry v blízkom i ďalekom okolí.

 

Vo vede a akademickom prostredí sledujeme najnovšie výskumy a poznatky, všetko, čo sa v súčasnosti skúma a prednáša. Môžeme však upadnúť do omylu, že my sme na začiatku. Celá ľudská kultúra civilizácia sa však rozvíja v oboch dimenziách. Presnejšie povedané, v určitej jednote alebo syntéze týchto dvoch dimenzií tradície a súčasnosti, tu a teraz, v jednotlivcovi i v ľudskej  komunite.

 

Vzdelanie nám pomáha obstáť

 

Univerzitné vzdelanie nám dáva prostriedky na to, aby sme dokázali obstáť v konfrontácii so súčasnými i budúcimi problémami podobne, ako to dokázali univerzitné generácie pred nami v situáciách, keď sa zdalo, že na konci tunela nie je svetlo.

 

Generácie pred nami mali a aj my máme k dispozícii ľudský rozum a poznanie, tvorivosť a odvahu. Univerzita im pomohla si ich vycibriť. Koniec ročného cyklu akademického života je pre niektorých záverečný, no štúdium by sa ani v ich živote nemalo skončiť. Podobne ako svet sa bude ďalej rozvíjať aj poznanie ľudstva v našom odbore sa bude ďalej rozvíjať. Ak sa nechceme stať skamenelinou alebo muzeálnym exponátom, budeme musieť celý život študovať a rozvíjať svoju tvorivosť. Poslaním univerzity nie je príprava obslužného personálu k výrobným linkám priemyslu či spoločenským procedúram, ale rozvinutej osobnosti schopnej samostatného a tvorivého myslenia, ktorá sa nestratí vo svete ani o desať, o dvadsať, o tridsať či štyridsať rokov.

 

Aj predchádzajúce generácie boli konfrontované s otázkami, o ktorých sa im pri absolvovaní štúdia ani nesnívalo, a oni boli tak rozvinutými osobnosťami, že na ne dokázali nájsť odpovede a riešenia. Verím, že aj vy toho budete schopní.

 

Podobne ako páter Krapka nebudeme vzdychať na mrcha časmi, ale využijeme svoje intelektuálne a tvorivé schopnosti plní nádeje, že tento svet môže byť lepší. Verím, že vďaka svojmu poctivému štúdiu toho s pomocou Božou budeme spoločne schopní. Ako kresťanov nás povzbudzuje aj svätý apoštol Pavol: „Ježiš Kristus je našou nádejou“ (porovnaj 1 Tim 1,1), lebo On je svetlo sveta, ktoré premáha všetku tmu a dáva odvahu žiť pre budúcnosť.

 

Zdroj: Trnavská univerzita v Trnave