Na omši svätenia olejov kňazom pápež František v homílii kládol na srdce nevyhnutnosť pestovania dvojakej blízkosti: k Bohu a k Božiemu ľudu. Počas slávenia si prítomní kňazi obnovili svoje kňazské sľuby. Zároveň im pri príležitosti ich dnešného sviatku knihu s titulom: „Desať vecí, ktoré pápež František odporúča kňazom“. Jej autorom je argentínsky jezuita P. Diego Fares, ktorý patrí k prispievateľom časopisu „La Civiltà Cattolica”.

Po omši sa pápež František ako Rímsky biskup stretol vo Vatikáne pri obednom stole s desiatimi rímskymi farármi. Boli medzi nimi diecézni i rehoľní kňazi, dvaja z nich cudzinci inkardinovaní do Rímskej diecézy: jeden z Rumunska a jeden z Konžskej demokratickej republiky.

Pri posedení, ktoré sa konalo v byte zástupcu Štátneho sekretariátu arcibiskupa Angela Becciu, sa kňazi podelili s pápežom so svojimi skúsenosťami i každodennými problémami. Ako stručne informoval denník L´Osservatore Romano, Svätý Otec kňazom odporúčal dve veci: byť blízkymi Bohu i ľuďom a vykonávať svoju službu tak, aby chudobní cítili, že vo farnosti sú doma.

----

Homília pápeža Františka na Zelený štvrtok pri Omši svätenia olejov

Drahí bratia kňazi z Rímskej diecézy aj iných diecéz sveta!

Pri čítaní dnešných liturgických textov mi naliehavo prišiel na um úryvok z Deuteronómia, ktorý vraví: «Veď ktorý národ, taký mocný, má bohov tak blízko, ako je nám blízko Pán, náš Boh, kedykoľvek ho vzývame?» (4,7). Božia blízkosť... naša apoštolská blízkosť.

V texte proroka Izaiáša kontemplujeme Božieho posla, už „pomazaného a poslaného“, ako je uprostred svojho ľudu, nablízku chudobným, chorým, väzňom...; a Ducha, ktorý „je na ňom“, ktorý ho pohýna a sprevádza na ceste.
V 88. žalme vidíme ako Božia spoločnosť už od mladosti viedla za ruku kráľa Dávida a poskytla mu svoje rameno. Teraz, keď je už starec, dostáva meno vernosť: blízkosť udržiavaná pri ubiehajúcom čase sa nazýva vernosťou.

Apokalypsa nám dáva priblížiť sa, a to až viditeľne, k tomu, ktorý je „Erchomenos”, k Pánovi osobne, ktorý vždy «prichádza», stále. Narážka na skutočnosť, že ho uvidia «aj tí, čo ho prebodli», nám dáva pocítiť, že rany vzkrieseného Pána sú vždy viditeľné a že nám Pán prichádza v ústrety vždy, keď sa chceme „stať blížnymi“ všetkým tým, čo trpia, najmä deťom.

V centrálnom obraze dnešného evanjelia kontemplujeme Pána prostredníctvom očí jeho rodákov, ktoré sa «upierali na neho» (Lk 4,20). Ježiš vstal, aby čítal v nazaretskej synagóge. Dali mu zvitok proroka Izaiáša. On ho rozvinul, kým nenašiel úryvok o Božom poslovi. Čítal nahlas: «Duch Pána je nado mnou... posvätil ma pomazaním... poslal ma...» (61,1). A zakončil nastolením podnecujúcej blízkosti tých slov: «Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli» (Lk 4,21).

Ježiš nachádza úryvok a číta s kompetenciou zákonníkov. Dokonale by bol mohol byť zákonníkom či učiteľom zákona, ale chcel byť „evanjelizátorom“, pouličným kazateľom, „Poslom dobrých správ“ pre svoj ľud, hlásateľom, ktorého nohy sú krásne, ako vraví Izaiáš (porov. 52,7). Kazateľ je blízkym.

Toto je to veľké Božie rozhodnutie – Pán si zvolil byť tým, ktorý je nablízku svojmu ľudu. Tridsať rokov skrytého života! Až potom začne ohlasovať. Je to pedagogika vtelenia, inkulturácie; nielen v ďalekých kultúrach, aj vo vlastnej farnosti, v novej kultúre mladých...

Blízkosť je viac než len pomenovanie istej osobitnej cnosti. Je postojom, ktorý zapája celú osobu, jej spôsob nadväzovať vzťahy, schopnosť byť súčasne sám sebou i pozorným k druhým. Keď ľudia vravia o kňazovi, že im je „nablízku“, zvyčajne zdôrazňujú dve veci. Prvá, že „je tu vždy“ (opak „nikdy tu nie je“: „Viem, otče, že ste veľmi zaneprázdnený“ – hovoria často). Tá druhá vec je, že vie nájsť slovo pre každého. „Rozpráva sa so všetkými,“ vravia ľudia: „s veľkými, s malými, s chudobnými, s neveriacimi...” Kňazi blízki, ktorí sú prítomní, ktorí hovoria so všetkými... Kňazi ulíc.

A jedným, ktorý sa dobre naučil od Ježiša byť pouličným hlásateľom, bol Filip. Skutky apoštolov vravia, že išiel z miesta na miesto a ohlasoval Dobrú zvesť Slova vo všetkých mestách a tie sa napĺňali radosťou (porov. 8, 4-8). Filip bol jedným z tých, ktorých mohol Duch v akomkoľvek okamihu „uniesť“ a poslať ich evanjelizovať, idúc z jedného miesta na druhé. Jedným z tých, čo boli schopní aj pokrstiť ľudí dobrej viery, ako veľmoža etiópskej kráľovnej, a to hneď na mieste, pozdĺž cesty (porov. Sk 8,5; 36-40).
Blízkosť, drahí bratia, je kľúčom evanjelizátora, pretože je to kľúčový postoj evanjelia (Pán ho používa pre vysvetlenie Božieho kráľovstva). My berieme za samozrejmé, že blízkosť je kľúčom milosrdenstva, pretože milosrdenstvo by také nebolo, ak by nebolo vždy vynaliezavé, ako „dobrý samaritán“, na preklenutie odstupu. Myslím však, že si potrebujeme lepšie osvojiť tú skutočnosť, že blízkosť je tiež kľúčom pravdy.

Nie iba kľúčom milosrdenstva, ale aj kľúčom pravdy. Môžeme odstrániť vzdialenosti v pravde? Áno, dá sa to. Veď pravda nie je len definíciou, ktorá dovoľuje pomenúvať situácie a veci, udržiavajúc si od nich odstup prostredníctvom logických pojmov a úvah. Nie je len tým. Pravda je aj vernosť (emeth), tá, ktorá ti dovoľuje nazývať osoby ich vlastným menom, tak, ako ich nazýva Pán, ešte pred ich klasifikáciou či definovaním „ich situácie“. A tu je ten nepekný zvyk  „kultúry prívlastkov“: tento človek je takýto, tamten je taký a ten onaký... Nie: tento človek je Božie dieťa. Potom má zaiste cnosti či nedostatky, avšak táto vernostná pravda o osobe je podstatou, a nie prívlastky.

Je treba dávať pozor, aby sme neupadli do pokušenia vytvárať si modly z niektorých abstraktných právd. Sú to modly pohodlné, hneď po ruke, ktoré dávajú istú prestíž a moc a sú ťažko rozpoznateľné. Pretože „pravda ako modla“ sa maskuje, používa ako šat evanjeliové slová, avšak nedovoľuje, aby sme sa dotkli jej srdca. A čo je najhoršie, vzďaľuje jednoduchých ľudí od uzdravujúcej blízkosti Ježišovho slova a sviatostí.

V tomto bode sa obráťme na Máriu, Matku kňazov. Môžeme ju vzývať ako „Madonu blízkosti“: «Ako skutočná Matka s nami kráča, s nami bojuje a neprestajne šíri blízkosť Božej lásky» (Apošt. ehortácia Evangelii gaudium, 286), takým spôsobom, aby sa nikto necítil vylúčený. Naša Matka je nablízku nielen tým, že sa vkladá do služby s tou «starostlivosťou» (tamtiež, 288), ktorá je istou formou blízkosti, ale aj tým, akým spôsobom o veciach hovorí. V Káne v správny čas a správnym tónom hovorí obsluhujúcim: «Urobte všetko, čo vám povie» (Jn 2,5), vďaka čomu sa tieto slová stanú materským vzorom každého cirkevného jazyka. Avšak aby sme ich vyslovili tak ako ona, je okrem vyprosovania si milosti potrebné aj vedieť byť tam, kde sa takpovediac „varia“ dôležité veci – tie, ktoré zavážia pre každé srdce, každú rodinu, každú kultúru. Jedine pri tejto blízkosti – takpovediac „kuchynskej“ – sa dá rozlíšiť, ktoré je to víno, čo chýba, a ktoré je to kvalitnejšie, ktoré nám chce darovať Pán.

Navrhujem vám meditovať nad troma oblasťami kňazskej blízkosti, v ktorých tieto slová «Urobte všetko, čo vám povie» musia – tisícorakým spôsobom, avšak s rovnakým materským tónom – rezonovať v srdci ľudí, s ktorými hovoríme: v rámci duchovného sprevádzania, v rámci spovede i v rámci kázania.

Je tu blízkosť v duchovnom rozhovore - môžeme o nej rozjímať pri kontemplovaní Pánovho stretnutia so Samaritánkou. Pán ju predovšetkým učí ako adorovať, a to v Duchu a pravde; potom jej s jemnocitom pomáha pomenovať jej hriech, bez toho, aby ju urazil; a nakoniec sa Pán dáva nakaziť jej misionárskym duchom a ide s ňou evanjelizovať do jej dediny. Vzorom duchovného rozhovoru je tento príklad Pána, ktorý vie nechať vyjsť na svetlo hriech Samaritánky bez toho, aby vrhol tieň na jej modlitbu adorácie, ako aj bez toho, aby kládol prekážky jej misionárskemu povolaniu.

Nad blízkosťou v spovedi môžeme meditovať kontemplovaním úryvku o cudzoložnej žene. Tu sa vidí jasne, ako je blízkosť rozhodujúca, pretože Ježišove pravdy vždy zbližujú a hovoria sa (vždy sa môžu povedať) medzi štyrmi očami. Pozerať druhému do očí – tak ako Pán, keď sa vzpriamil z pokľaku vedľa cudzoložnice, ktorú chceli ukameňovať, a hovorí jej: «Ani ja ťa neodsudzujem.» (Jn 8, 11) – neznamená ísť proti zákonu. A možno dodať: «Choď a už nehreš» (tamtiež), nie s tónom, ktorý patrí do právnického kontextu pravdy v zmysle definície – nie s tónom toho, kto má určiť, aké sú podmienky Božieho milosrdenstva –, ale s výrazom, ktorý sa používa v kontexte pravdy v zmysle vernosti, čo dovoľuje hriešnikovi pozerať dopredu, a nie späť. Správny tón toho «už nehreš» je u toho spovedníka, ktorý je ochotný opakovať to sedemdesiatsedem krát.

A ako posledná je tu oblasť kázania. Meditujme nad tým mysliac na tých, ktorí sú vzdialení, a urobme tak pri počúvaní prvej Petrovej kázne, ktorá zapadá do kontextu udalosti Turíc. Peter ohlasuje, že slovo je určené «všetkým, čo sú ďaleko» (Sk 2,39) a káže takým spôsobom, že kerygma „im preniká srdce“ a vedie ich k otázke: «Čo máme robiť?» (Sk 2,37). K otázke, ktorú – ako sme povedali – sa musíme pýtať, a na ktorú musíme odpovedať spôsobom mariánskym, cirkevným. Homília je skúšobným kameňom, «meradlom na hodnotenie blízkosti pastiera a jeho schopnosti stretávať sa so svojím ľudom» (Apošt. exhortácia Evangelii gaudium, 135). V homílii sa vidí, nakoľko sme boli blízko pri Pánovi v modlitbe a nakoľko sme blízko nášmu ľudu v jeho každodennom živote.

Dobrá zvesť sa realizuje, keď sa tieto dve blízkosti navzájom živia a vzájomne sa uzdravujú. Ak sa cítiš byť ďaleko od Boha, nuž prosím ťa, priblíž sa k svojmu ľudu, ktorý ťa vylieči od ideológií, ktoré dali vychladnúť tvojej horlivosti. Maličkí ťa naučia hľadieť na Ježiša iným spôsobom. V ich očiach je osobnosť Ježiša fascinujúca, jeho dobrý príklad dáva morálnu autoritu, jeho učenie slúži životu. A ak sa cítiš byť ďaleko od ľudí, priblíž sa k Pánovi, k jeho Slovu. V evanjeliu ťa Ježiš naučí svojmu spôsobu ako pozerať na ľudí, tomu, aký cenný je v jeho očiach každý jeden z tých, za ktorých vylial svoju krv na kríži. V blízkosti s Bohom sa Slovo stane v tebe telom a staneš sa kňazom blízkym každému telu. V blízkosti s Božím ľudom sa jeho ubolené telo stane slovom v tvojom srdci a budeš mať o čom hovoriť s Bohom, staneš sa kňazom orodovníkom.

Kňaza, ktorý je blízky, ktorý kráča uprostred svojho ľudu s blízkosťou a jemnosťou dobrého pastiera (a pri svojej pastorácii je neraz vpredu, neraz v strede a neraz vzadu), ľudia nielenže veľmi oceňujú, ale idú ešte ďalej: cítia voči nemu niečo špeciálne, niečo, čo cítia len v Ježišovej prítomnosti. Preto v tomto uvedomovaní si našej blízkosti nejde len o čosi navyše. V nej vstupujeme do hry o to, či Ježiš bude prítomný v živote ľudstva, alebo či ostane len na rovine myšlienok, uzavretý do písmen, vtelený nanajvýš do dobrých zvykov, ktoré sa kúsok po kúsku stávajú rutinou.

 

Drahí bratia kňazi, prosme Máriu, „Madonu blízkosti“, aby nás vzájomne zblížila a aby nás vo chvíli keď povieme nášmu ľudu „urobte všetko čo Ježiš hovorí“, zjednotila v tóne, aby v rozdielnosti našich názorov bola prítomná materská blízkosť tej, ktorá nás svojím „áno“ navždy priblížila k Ježišovi.

 

Zdroj: tkkbs.sk