Benedikt XVI. na úvod vysvetľuje, že podnetom vyjadriť sa k tejto problematike bolo pre neho februárové stretnutie vo Vatikáne o ochrane maloletých v Cirkvi, zvolané pápežom Františkom za účelom vyslať „silný signál“ a „opäť urobiť Cirkev dôveryhodnou ako svetlo národov a ako silu, ktorá pomáha v boji proti ničivým mocnostiam“. Potvrdzuje, že chce dať svoj príspevok k tomuto poslaniu, „aj keď už ako emeritus nemá žiadnu priamu zodpovednosť“ a ďakuje pápežovi Františkovi „za všetko, čo robí, aby nám neustále ukazoval Božie svetlo, ktoré ani dnes nezapadlo“.

 

Text je rozdelený do troch častí. V prvej časti Joseph Ratzinger hovorí o sociálnom kontexte, o sexuálnej revolúcii, ktorá nastúpila v šesťdesiatych rokoch. Ako píše, bolo to obdobie, v ktorom bola pedofília považovaná za „povolenú“ a tiež „vyhovujúcu“. V tomto období dochádza ku „kalapsu kňazských povolaní“ a „obrovskému počtu prepustení z kňazského stavu“ spolu s „kolapsom katolíckej morálnej teológie“, ktorá sa začína poddávať relativistickým pokušeniam. Benedikt XVI. poznamenáva, že podľa istej teológie „nemohlo byť niečo ani absolútne dobrým, a ešte menej by niečo mohlo byť vždy zlým, ale sú len relatívne hodnotenia. Už tu viac nebolo dobro, ale len niečo, čo je v danej chvíli a podľa okolností relatívne lepším“.

 

Benedikt XVI. cituje Kolínsku deklaráciu z roku 1989, podpísanú 15 katolíckymi teológmi, ktorá sa zmenila „v protestný výkrik proti magistériu Cirkvi“ a proti Jánovi Pavlovi II. Takto sa zrodí encyklika Veritatis splendor, uverejnená v roku 1993, ktorá obsahuje „potvrdenie, že existujú činy, ktoré sa nikdy nemôžu stať dobrými“. Ako dodáva emeritný pápež, „v širokých oblastiach morálnej teológie“ sa rozvinula „téza, že Cirkev nemá ani nemôže mať nejakú vlastnú morálku“, koncepcia, ktorá „radikálne spochybňuje autoritu Cirkvi na poli morálky“ a v konečnom dôsledku „ju núti, aby mlčala práve tam, kde je v hre hranica medzi pravdou a lžou“.

 

V druhej časti textu emeritný pápež hovorí o dôsledkoch tohto procesu na formovanie a život kňazov. Píše, že „v rozličných seminároch sa vytvorili homosexuálne kluby, ktoré konali viac menej otvorene“. „Svätá stolica vedela o týchto problémoch, bez toho, že by bola o tom informovaná do podrobností“. „Koncilové cítenie sa v skutočnosti chápalo ako kritický alebo negatívny postoj voči tradícii platnej do tej chvíle, ktorá teraz musela byť nahradená novým vzťahom so svetom, radikálne otvoreným,“ až po „vyvinutie istého druhu novej, modernej «katolicity»“.

 

Benedikt XVI. podčiarkuje, že otázka pedofílie, nakoľko sa pamätá, „sa stala pálčivou až v druhej polovici 80-tych rokov“ a v prvom momente sa k nej pristupovalo miernym spôsobom a s pomalosťou, zaručujúc obzvlášť práva obžalovaných, čo takmer znemožňovalo ich odsúdenie. Z tohto dôvodu súhlasí s Jánom Pavlom II. o vhodnosti prideliť kompetenciu nad zneužívaniami maloletých Kongregácii pre náuku viery, aby sa tak „mohlo legitímne pohroziť maximálnym trestom“ prostredníctvom „opravdivého trestného procesu“: prepustením z klerického stavu. Predsa však dochádzalo k oneskoreniam, ktorým „sa malo vyhnúť“. Benedikt XVI. poznamenáva, že kvôli tomuto „pápež František podnikol ďalšie reformy“.

 

V tretej časti textu sa Benedikt XVI. pýta, aké sú správne odpovede Cirkvi. Tvrdí, že „protiliek voči zlu, ktoré ohrozuje nás a celý svet nemôže byť iný ako to, že sa odovzdáme“ do Božej lásky: „Toto je pravý protiliek voči zlu“. „Svet bez Boha nemôže byť niečím iným ako svetom bez zmyslu“, v ktorom už viac neexistujú „kritériá dobra a zla“, ale iba zákon silnejšieho: „Moc sa potom stáva jediným princípom. Na pravde nezáleží, dokonca v skutočnosti neexistuje“.

 

Silné je obvinenie proti západnej spoločnosti, „v ktorej Boh vo verejnej sfére absentuje a ktorej viac nemá čo povedať. A z tohto dôvodu je to spoločnosť, v ktorej sa stále viac stráca  kritérium a miera ľudskosti“ a môže sa stať „bežným to, čo je zlé a ničí človeka“, ako v prípade pedofílie: „Teóriou vysvetľovaná, ešte nie tak dávno, ako vcelku oprávnená, sa rozširovala stále viac“. Odpoveďou na toto všetko je vrátiť sa „opäť k tomu, aby sme sa naučili uznať Boha ako základ nášho života“.

 

V tejto perspektíve opätovného návratu k Bohu emeritný pápež hovorí aj o potrebe obnovy viery v Eucharistiu, často deklasovanú na „slávnostné gesto“, čo však ničí „veľkosť tajomstva“ smrti a zmŕtvychvstania Krista. Je potrebné naopak „znovu pochopiť veľkosť jeho utrpenia, jeho obety. A musíme urobiť všetko na ochranu pred zneužívaním daru Svätej Eucharistie“.

 

„Ak uvažujeme o tom, čo robiť – vysvetľuje ďalej Benedikt XVI. –, je jasné, že nepotrebujeme nejakú inú Cirkev, vynájdenú nami samými“. „Dnes je Cirkev z veľkej časti vnímaná len ako istý druh politického aparátu“. „Kríza spôsobená mnohými prípadmi zneužívania maloletých kňazmi nás tisne k tomu, aby sme Cirkev považovali priam za niečo nevydarené, čo musíme rozhodne vziať do vlastných rúk a sformovať novým spôsobom. Avšak Cirkev vytvorená nami nemôže predstavovať žiadnu nádej.“

 

Benedikt XVI. poukazuje na konania diabla, žalobcu, ktorý „chce demonštrovať, že niet spravodlivých ľudí“, pošpiňujúc takto aj Boha: „Nie, aj dnes Cirkev nepozostáva iba zo zlých rýb a z kúkoľa. Cirkev Božia je tu aj dnes, a práve aj dnes je nástrojom, ktorým nás Boh zachraňuje. Je veľmi dôležité postaviť proti klamstvám a polopravdám diabla celú pravdu: áno, hriech a zlo v Cirkvi existujú. Ale aj dnes existuje svätá Cirkev, ktorá je nezničiteľná.“ „Dnešná Cirkev je väčšmi než kedykoľvek Cirkvou mučeníkov a takto je svedkom živého Boha.“

 

Na záver textu emeritný pápež poznamenáva, že „vidieť a nájsť živú Cirkev je nádherná úloha, ktorá posilňuje nás samých a ktorá nás znova a znova robí radostnými z viery“. Benedikt XVI. svoj článok pre nemecký časopis  Klerusblatt uzatvára vyjadrením vďačnosti pápežovi Františkovi za to, čo robí, aby ukázal všetkým, že Božie svetlo ani dnes nezapadá: „Vďaka, Svätý Otec!"

 

Zdroj: tkkbs.sk