Antonio Spadaro SJ (© La Civiltà Cattolica a Viera a život, 2021)

 

Bratislava, nedeľa 12. septembra, 17:30 hod. Práve sa skončilo stretnutie pápeža Františka s predstaviteľmi Ekumenickej rady cirkví. V tejto chvíli treba nanovo usporiadať stoličky a svoje miesta v sále už zaujíma päťdesiattri slovenských jezuitov. Vstupuje František a pozdravuje: „Dobrý večer a vitajte! Ďakujem vám, že ste prišli. Nevedel som, že na Slovensku je toľko jezuitov. Zdá sa, že ‚pliaga‘ sa šíri všade.“ Všetci sa zasmejú. František pobáda prítomných, aby mu kládli otázky. A znovu ich rozosmeje poznámkou, že sa „necíti na to, aby rečnil pred jezuitmi“.

 

Páter provinciál adresoval pápežovi krátky pozdrav: „Otče, chcem vám zo srdca poďakovať za pozvanie, ktoré nás veľmi prekvapilo. Je to povzbudenie pre náš komunitný život a pre pastoráciu. Na Slovensku je toľko jezuitov. Chcem vás uistiť, že Spoločnosť túži byť k dispozícii vám a potrebám Cirkvi.“

Pápež odpovedá poznámkou: „Ďakujem. Nápad pozývať počas apoštolských ciest jezuitov mal páter Spadaro, pretože on tak získa materiál na článok do časopisu „La Civiltà Cattolica“, v ktorom vždy uverejňuje tieto rozhovory.“ A pokračuje: „Čakám teda na otázky. Som pripravený ako brankár v bráne. Strieľajte.“

 

Jeden z jezuitov začne: „Ako sa máte?“

Ešte som nažive. Aj keď niektorí by chceli, aby som už bol mŕtvy. Dokonca viem, že boli stretnutia prelátov, ktorí si mysleli, že pápež je na tom zdravotne horšie, ako bolo povedané. Chystali konkláve. Trpezlivosť! Vďaka Bohu, mám sa dobre. Bol som na operácii, hoci som na ňu najprv nechcel ísť. Ale jeden ošetrovateľ ma presvedčil. Ošetrovatelia vedia často posúdiť situáciu lepšie ako lekári, pretože sú v priamom kontakte s pacientmi.

 

Jezuita, ktorý pätnásť rokov pracoval vo Vatikánskom rozhlase, sa spýtal, čo by malo jezuitom pri ich pastoračnej práci na Slovensku najviac ležať na srdci.

Vždy mi prichádza na um slovo „blízkosť“.

 

Blízkosť Bohu, predovšetkým nezanedbávať modlitbu! Pravú modlitbu, modlitbu srdca, ktorá nie je formálna, ale ktorá sa dotýka srdca. Modlitbu, ktorá je zápasom s Bohom, ktorá pozná púšť, kde niet nijakých emócií. Blízkosť Bohu: on na nás vždy čaká. Sme v pokušení povedať: Nemôžem sa modliť, lebo som zavalený prácou. Aj Boh má veľa práce. A predsa je pri tebe, čaká ťa.

 

Potom vzájomná blízkosť medzi vami, bratská láska, prostá láska medzi jezuitmi, ktorá je veľmi vnímavá, láskavá, ale aj prostá: láska medzi ľuďmi. Veľmi zaťažko mi padne, keď vidím, ako sa vy alebo iní kňazi neviete vystáť. Brzdí to, bráni to napredovať. Takéto problémy boli v Spoločnosti od počiatku. Len si spomeňte, akú trpezlivosť musel mať svätý Ignác so Šimonom Rodriguezom. Je ťažké vytvárať komunitu, ale vaša vzájomná blízkosť je naozaj dôležitá.

 

Po tretie: blízkosť biskupovi. Áno, sú biskupi, ktorí nás nemajú radi, veru, je to tak. No nech nijaký jezuita neohovára biskupa! Ak si nejaký jezuita myslí niečo iné ako biskup a má odvahu, nech ide za biskupom a nech mu povie, čo si myslí. A keď hovorím za biskupom, myslím tým aj za pápežom.

 

Po štvrté: blízkosť Božiemu ľudu. Pracujte podľa toho, čo povedal Pavol VI. 3. decembra 1974: Na križovatkách ciest, na križovatkách ideí, tam sú jezuiti. Pozorne si prečítajte a premeditujte prejav Pavla VI. na 32. generálnej kongregácii. Je to to najkrajšie, čo pápež kedy povedal jezuitom. Je pravda, že keď budeme ľuďmi, čo idú na krížne cesty, na hranice, budeme mať problémy. No blízkosť Božiemu ľudu nás ochráni pred tým, aby sme podľahli hlúpym ideológiám. Umožní nám ísť napred s otvoreným srdcom. Zaiste, niekto z vás sa nadchne a potom príde za provinciálom a povie mu: „Nie, toto sa nedá.“ Aj vtedy treba ísť napred, byť disponibilní a poslúchať. Blízkosť Božiemu ľudu je dôležitá preto, lebo nám poskytuje „rámec“. Nezabúdajte, odkiaľ sme boli vzatí, odkiaľ prichádzame: z nášho ľudu. Ale ak sa vyčleňujeme, ak ideme za nejakou chimérou, prichádzame o svoje korene. Naše korene sú v Cirkvi, ktorá je Božím ľudom.

 

Prosím vás teda o štvorakú blízkosť: blízkosť Bohu, o vzájomnú blízkosť, o blízkosť biskupovi a pápežovi a o blízkosť Božiemu ľudu, ktorá je najdôležitejšia.

 

Slova sa ujal ďalší jezuita, ktorý pripomína, že prítomných je aj približne dvadsať jezuitov, ktorí boli vysvätení tajne, a on je jeden z nich. Hovorí, že skúsenosť vyrastať vo svete pracujúcich bola vynikajúca…

Prácou si zarábame na chlieb… manuálna aj intelektuálna práca je práca, je zdravé pracovať. Boží ľud, ktorý nepracuje, nech ani neje…

 

Jeden z prítomných jezuitov konštatuje: „Som o dva roky mladší ako vy,“ a pápež mu na to: „Nevyzeráš. Nosíš mejkap?“ Ostatní sa smejú. Jezuita pokračuje: „Do Spoločnosti Ježišovej som vstúpil ako utečenec v roku 1968. Štyridsaťosem rokov som bol členom Švajčiarskej provincie. A teraz som päť rokov tu. Žil som vo veľmi rozdielnych cirkvách. Dnes si všímam, že mnohí sa chcú vrátiť späť alebo hľadajú istoty v minulosti. Za komunizmu som zakúsil pastoračnú tvorivosť. Niektorí dokonca tvrdia, že nie je možné za komunizmu vyformovať jezuitu, ale iní to urobili a my sme tu. Akú víziu Cirkvi by sme mali mať?

Povedal si jedno dôležité slovo, ktoré poukazuje na boľavé miesto Cirkvi v týchto časoch. Pokušenie vrátiť sa späť. Týmto dnes trpí Cirkev. Ideológiou návratu. Je to ideológia ktorá kolonizuje mysle. Je to forma ideologickej kolonizácie. Nie je to celosvetový problém, ale predovšetkým špecifický problém Cirkvi v niektorých krajinách. Bojíme sa života. Opakujem, čo som už povedal na ekumenickom stretnutí, ktoré som mal pred chvíľou: Bojíme sa slobody. Bojíme sa slobody vo svete, ktorý je obmedzovaný závislosťami a virtualitou. Pri spomenutom stretnutí som uviedol ako príklad Veľkého inkvizítora od Dostojevského: Stretne sa s Ježišom a pýta sa ho: „Prečo si dal človeku slobodu? Je nebezpečná.“ Inkvizítor vyčíta Ježišovi, že nám dal slobodu. Bolo by stačilo trošku chleba, nič viac. Preto sa dnes vraciame do minulosti. Aby sme hľadali istoty. Bojíme sa slúžiť omšu tvárou k ľudu, ktorý nám hľadí do tváre a hovorí nám pravdu. Bojíme sa vykročiť vpred s novými formami pastorácie. Myslím na to, čo sme už spravili – páter Spadaro tam bol –, na Synodu o rodine, na ktorej sme chceli porozumieť, že manželské páry, ktoré žijú v druhom zväzku, nemôžeme zatracovať. Bojíme sa sprevádzať ľudí s odlišnou sexuálnou orientáciou. Bojíme sa ísť na krížne cesty, o ktorých hovoril Pavol VI. Toto je zlo tejto chvíle. Hľadať cestu v rigidnosti a klerikalizme, čo sú dve zvrátenosti. Myslím si, že dnes Pán od Spoločnosti žiada, aby bola slobodná, aby sa modlila a rozlišovala. Žijeme v ohromných časoch, ktoré majú svoje čaro, no možno aj kríž. Je krásne napredovať v slobode evanjelia. V slobode! Pokušenie vracať sa prežívate aj vo svojich komunitách, vo svojej provincii a v celej Spoločnosti. Dávajte si pozor a bdejte! Nechválim nerozvážnosť, len vás chcem upozorniť, že vracať sa do minulosti nie je správna cesta. Naopak, správna cesta je kráčať vpred – v rozlišovaní a v poslušnosti.

 

Jeden z jezuitov sa pýta, ako sa Svätému Otcovi javí Spoločnosť Ježišova dnes. Spomína nedostatok nadšenia, snahu hľadať viac istoty než ochotu ísť na krížne cesty, ako to žiadal Pavol VI., pretože to nie je ľahké. 

Isteže to nie je ľahké. Ale keď cítiš, že ti chýba nadšenie, treba urobiť rozlišovanie, aby si pochopil prečo. Musíš o tom hovoriť so svojimi spolubratmi. Modlitba pomáha pochopiť, či a kedy chýba nadšenie. Treba o tom hovoriť so spolubratmi, s predstavenými. Potom treba rozlišovať, a tak si overiť, či ide čisto o tvoju neútechu alebo o neútechu komunity. Exercície nám poskytujú možnosť nájsť odpovede na takéto otázky. Som presvedčený, že nepoznáme dosť dobre Duchovné cvičenia. Anotácie a pravidlá rozlišovania sú neskutočným pokladom. Mali by sme ich poznať lepšie.

 

Jeden z prítomných pripomína Svätému Otcovi, že často hovorí o ideologickej kolonizácii, ktorá je diabolská. Medzi inými spomína „gender“ ideológiu. 

Ideológia má v sebe vždy niečo diabolské, ako hovoríš, pretože nie je vtelená. Teraz žijeme kultúru ideológií, tak veru. Musíme demaskovať ich korene. Áno, „gender“ ideológia, o ktorej hovoríš, je nebezpečná. Podľa mňa preto, lebo je odtrhnutá od konkrétneho života osoby, ako keby sa človek mohol ľubovoľne, nezávisle od všetkého rozhodnúť, či a kedy byť mužom alebo ženou. S takouto abstrakciou a nezávislosťou mám vždy problém. Nemá to nič do činenia s otázkou homosexuality. Ak máme homosexuálny pár, môžeme ich pastoračne sprevádzať a viesť ku stretnutiu s Kristom. Keď hovorím o ideológii, hovorím o idei, o abstrakcii, pre ktorú je všetko možné, nie o konkrétnom živote ľudskej osoby a jej reálnej situácii.

 

Jeden z jezuitov ďakuje pápežovi za jeho slová venované židovsko-kresťanskému dialógu.

Dialóg napreduje. Je absolútne nevyhnutné zamedziť jeho prerušeniu, aby sa dialóg neprerušil pre nejaké nedorozumenia, ako sa to niekedy stáva.

 

Jeden z účastníkov vraví Svätému Otcovi o vnútornom napätí v Katolíckej cirkvi na Slovensku. Niektorí vnímajú pápeža ako nepravoverného, iní ho idealizujú. My jezuiti – tvrdí – chceme prekonávať toto rozdelenie. Pýta sa: „Ako sa staviate voči ľuďom, ktorí na vás hľadia podozrievavo?“

Ako príklad spomeniem jednu veľkú katolícku televíznu stanicu, ktorá bezostyšne neustále ohovára pápeža. Ja osobne si možno tieto útoky a údery zaslúžim, pretože som hriešnik. Ale Cirkev si toto nezaslúži. Je to diablova robota. Niektorým z nich som to aj povedal.

 

Áno, sú aj klerici, ktorí majú zlomyseľné poznámky na moju adresu. Občas mi dôjde trpezlivosť. Najmä keď vynášajú súdy bez toho, aby viedli skutočný dialóg. Tam nič nezmôžem. Ja si idem za svojím, nedám sa vtiahnuť do ich sveta ideí a fantázie. Nechcem tam vstupovať a uprednostňujem kázanie, kážem… Niektorí mi vyčítajú, že nehovorím o svätosti. Vravia, že stále hovorím o sociálnej otázke a že som komunista. Aj napriek tomu, že som napísal celú apoštolskú exhortáciu o svätosti Gaudete et exultate.

 

Teraz dúfam, že po rozhodnutí zamedziť automatický prístup k starému obradu sa vrátime k pôvodným úmyslom Benedikta XVI. a Jána Pavla II. Moje rozhodnutie je ovocím konzultácií s biskupmi celého sveta, ktoré prebehli minulý rok. Odteraz musí každý, kto bude chcieť celebrovať vetus ordo, žiadať o dovolenie Rím, ako sa to robí pri biritualizme. Sú ale mladíci, ktorí mesiac po kňazskej vysviacke idú za biskupom a prosia ho o dovolenie slúžiť vetus ordo. Toto je jav, ktorý ukazuje, že sa chcú vrátiť do minulosti.

 

Jeden kardinál mi rozprával, že za ním prišli dvaja práve vysvätení novokňazi s prosbou o dovolenie študovať latinčinu, aby mohli dobre celebrovať. On, keďže má zmysel pre humor, im odvetil: „No ale v diecéze máme veľa Hispáncov. Učte sa španielčinu, aby ste im mohli kázať. Keď sa naučíte po španielsky, vráťte sa ku mne, a ja vám poviem, koľko tu máme Vietnamcov, a požiadam vás, aby ste sa učili po vietnamsky. Až potom, keď sa naučíte po vietnamsky, vám dovolím učiť sa aj latinčinu.“ Takto ich „uzemnil“, postavil ich nohami na zem. Ja kráčam dopredu nie preto, že by som chcel urobiť revolúciu. Robím to, čo cítim, že mám robiť. Vyžaduje to veľa trpezlivosti, modlitby a lásky.

 

Ďalší jezuita hovorí o strachu pred utečencami. 

Myslím si, že je potrebné prijímať ich, ale nielen to: treba ich prijať, chrániť, umožniť im vzdelanie a integráciu. Všetky tieto štyri kroky sú potrebné, aby sme ich naozaj prijali. Každá krajina musí vedieť, či to dokáže. Ak necháte prisťahovalcov bez integrácie, upadnú do biedy, čo znamená, že ste ich neprijali. Fenomén utečenectva treba dôkladne skúmať a pochopiť jeho príčiny, najmä geopolitické. Je dobre, ak pochopíme, čo sa deje v Stredomorí a aké hry hrajú mocnosti, ktoré majú prístup k moru, aby ho kontrolovali a ovládali. Pochopiť príčiny a dôsledky.

 

Mons. Datonu, ktorý má na starosti organizáciu pápežskej cesty, prichádza pápeža upozorniť, že je čas ísť. František sa pozerá na hodinky, chystá sa postaviť a pozdraviť prítomných, keď mu jeden z jezuitov hovorí. „Svätý Otec, posledná vec: Svätý Ignác hovorí, že je potrebné precítiť a vychutnať veci zvnútra. Idete večerať. Ochutnajte niečo zo slovenskej kuchyne!“ Pápež sa usmeje a odpovedá: „Uvidíme, čo mi pripravili.“

 

Nasleduje fotografovanie. Jezuitov je mnoho, preto sa rozdeľujú podľa komunít a s každou z nich sa František odfotí. Stretnutie sa končí modlitbou Zdravas’, Mária a napokon požehnaním.

 

* * *

 

O dva dni, 14. septembra, sa uskutočnilo druhé kratučké stretnutie s jezuitmi v Prešove, hneď po skončení gréckokatolíckej božskej liturgie. František sa totiž na pozvanie jedného z jezuitov, s ktorým sa stretol na nunciatúre v Bratislave, osobne zastavil v Exercičnom dome, aby pozdravil kuchárky, ktoré chystali pohostenie pre prítomných biskupov. Nakoniec František na priedomí pozdravil tamojšiu jezuitskú komunitu.

 

Preklad: František Sočufka SJ / Jazyková korektúra: Letícia Dirbáková CJ

© La Civiltà Cattolica a Viera a život, 2021

 

TK KBS informoval P. Peter Buša SJ

 

Zdroj: tkkbs.sk