Omša svätenia olejov o 9.30 bola pre Svätého Otca príležitosťou stretnúť sa po dlhšom čase s celým kňazským zborom Rímskej diecézy, za účasti mnohých ďalších kňazov pôsobiacich vo Vatikáne a vo Večnom meste.

 

V homílii povzbudil kňazov prijať „Pánove pozvania byť mu verní, byť verní jeho zmluve, nechať sa milovať, nechať si odpustiť. Tie pozvania nie sú iba pre nás samých, ale aby sme takto mohli s čistým svedomím slúžiť svätému a vernému Božiemu ľudu. Ľudia si to zaslúžia a aj to potrebujú.“

 

Ako pripomenul, Pán vypláca kňazom odmenu sebe vlastným spôsobom: „Je dobrým platcom, hoci má svoje zvláštnosti, akou je tá, že vypláca najprv tých posledných a potom prvých, ale to je jeho štýl.“

 

V čom spočíva táto Pánova odmena? Pápež to vyjadril slovami: „Je to jeho láska a bezpodmienečné odpustenie našich hriechov za cenu jeho krvi vyliatej na kríži. ... Niet väčšej odmeny než Ježišovo priateľstvo, nezabudnime na to. Niet väčšieho pokoja ako jeho odpustenie, a to vieme všetci. Niet drahšej ceny ako jeho vzácna krv, u ktorej nesmieme dovoliť, aby bola znevážená nehodným správaním.“

 

Ďalej Svätý Otec upriamil pozornosť kňazov na pravidlo, ako sa udržať na tejto ceste: „Uprieť zrak na Ježiša - to je milosť, ktorú máme ako kňazi pestovať,“ zdôraznil kňazom Svätý Otec a pripomenul nebezpečenstvo nahrádzať Boha sebou samými. Vysvetlil, že ide v skutočnosti o prejavy modloslužby, keď „skryté modly“ nahradia v človeku „prítomnosť Božských osôb, Otca, Syna a Ducha, ktorí v nás prebývajú“.

 

Pápež varoval pred troma formami tohto skrytého modlárstva. Na prvom mieste upozornil na „duchovnú svetáckosť“, ktorú nazval „triumfalizmom bez kríža“. Ako druhé je to „modla čísel“, čiže nebezpečenstvo „pragmatizmu počtov“ a „lásky k štatistikám“. Treťou modlou je „funkcionalizmus“, keď „nechávame bokom adoráciu Otca v malých i veľkých veciach nášho života a nachádzame si uspokojenie v účinnosti našich programov“.

 

Po vymenovaní nebezpečenstiev pápež pripomenul východisko:

 

„Drahí bratia, Ježiš je jediná cesta, ako sa nezmýliť v poznaní toho, čo cítime, k čomu nás vedie naše srdce... On je jediná cesta, ako dobre rozlišovať, konfrontovaním sa s ním každý deň, akoby aj dnes sedel v našom farskom kostole...“

 

Na záver sa Svätý Otec všetkým odporúčal obracať sa na svätého Jozefa ako „najčistejšieho otca bez skrytých modiel“, ktorý svojím orodovaním pomáha  oslobodiť sa „od každej túžby po vlastníctve, pretože táto túžba po vlastníctve je úrodnou pôdou, na ktorej modly rastú“.

 

Z dnešného spoločného slávenia v Bazilike sv. Petra si kňazi odniesli ako darček od pápeža knihu „Svedkovia, nie funkcionári: Kňazstvo uprostred zmeny epochy“. Autorom je francúzsky biskup François-Xavier Bustillo.

 

Homília Svätého Otca pri Omši svätenia olejov

 

Štvrtok Svätého týždňa, 14. apríla 2022

 

V čítaní z proroka Izaiáša, ktoré sme si vypočuli, dáva Pán prísľub plný nádeje, ktorý sa nás bezprostredne týka: „Vy sa budete volať kňazmi Pána, služobníkmi nášho Boha vás budú nazývať. Ja im dám spravodlivú odmenu a uzavriem s nimi večnú zmluvu“ (61,6.8). Byť kňazmi je, drahí bratia, milosť, veľmi veľká milosť, ktorá nie je v prvom rade milosťou pre nás, ale pre ľud[1] a pre náš ľud je veľkým darom skutočnosť, že Pán si vyberá uprostred svojho stáda niektorých, aby sa starali o jeho ovečky výlučným spôsobom, ako otcovia a pastieri. A sám Pán vypláca kňazskú odmenu: „Ja im dám spravodlivú odmenu“ (Iz 61,8), hovorí. A on, to vieme, je dobrým platcom, hoci má svoje zvláštnosti, akou je tá, že vypláca najprv tých posledných a potom prvých, ale to je jeho štýl.

 

Čítanie z knihy Zjavenia nám hovorí, aká je Pánova odmena. Je to jeho láska a bezpodmienečné odpustenie našich hriechov za cenu jeho krvi vyliatej na kríži. „On, ktorý nás miluje a svojou krvou nás oslobodil od hriechov a urobil nás kráľovstvom, kňazmi Bohu a svojmu Otcovi“ (1,5-6). Niet väčšej odmeny než Ježišovo priateľstvo, nezabudnime na to. Niet väčšieho pokoja ako jeho odpustenie, a to vieme všetci. Niet drahšej ceny ako jeho vzácna krv, u ktorej nesmieme dovoliť, aby bola znevážená nehodným správaním.

 

Ak čítame srdcom, drahí bratia kňazi, toto sú Pánove pozvania byť mu verní, byť verní jeho zmluve, nechať sa milovať, nechať si odpustiť. Tie pozvania nie sú iba pre nás samých, ale aby sme takto mohli s čistým svedomím slúžiť svätému a vernému Božiemu ľudu. Ľudia si to zaslúžia a aj to potrebujú. Lukášovo evanjelium nám hovorí, že po tom, čo Ježiš prečítal pred svojím ľudom úryvok z proroka Izaiáša a sadol si, „oči všetkých sa upreli naňho“ (4,20). Aj Zjavenie nám dnes hovorí o očiach upretých na Ježiša, o neodolateľnej príťažlivosti ukrižovaného a vzkrieseného Pána, ktorá nás vedie k adorácii a poznaniu: „Hľa, prichádza s oblakmi a uvidí ho každé oko, aj tí, čo ho prebodli, a budú nad ním nariekať všetky kmene zeme. Tak je. Amen“ (1,7). Konečnou milosťou, keď sa zmŕtvychvstalý Pán vráti, bude bezprostredné poznanie – uvidíme ho prebodnutého a spoznáme, kto je on a kto sme my, hriešnici; nič viac.

 

„Uprieť zrak na Ježiša“ - to je milosť, ktorú máme ako kňazi pestovať. Uprieť zrak na Ježiša. Na konci dňa je dobre hľadieť na Pána, a nech on hľadí do nášho srdca, ako aj do srdca ľudí, ktorých sme stretli. Nejde o robenie účtovníctva s hriechmi, nie, ale o láskyplnú kontempláciu, v ktorej hľadíme na náš deň Ježišovým pohľadom a vidíme tak milosti dňa, dary a všetko, čo pre nás urobil, aby sme poďakovali. A ukážeme mu aj naše pokušenia, aby sme si ich uznali a zamietli ich. Ako vidíme, ide tu o chápanie toho, čo je milé Pánovi a čo chce od nás tu a teraz, v našom terajšom živote.

 

A možno, ak sa oprieme o jeho pohľad plný dobroty, bude tu z jeho strany aj náznak, aby sme mu ukázali našich bôžikov. Tých bôžikov, ktorých sme ako Ráchel schovali pod záhyby nášho plášťa (porov. Gn 31,34-35). Dovoliť Pánovi, aby sa pozrel na našich skrytých bôžikov - všetci ich máme, všetci! – a nechať Pána pozrieť sa na týchto skrytých bôžikov nás robí voči nim silnými a oberá ich o moc.

 

Pánov pohľad nám ukazuje, že v skutočnosti v nich oslavujeme sami seba,[2] pretože tam, do toho priestoru, v ktorom žijeme, akoby bol výlučný, sa vtiera diabol a pridáva veľmi zlý prvok: spôsobuje, že nielen „lahodíme“ sami sebe popúšťaním uzdy určitej vášni alebo pestovaním ďalšej, ale vedie nás aj k tomu, aby sme nimi, tými skrytými modlami, nahradili prítomnosť Božských osôb, prítomnosť Otca, Syna a Ducha, ktorí v nás prebývajú. To sa skutočne stáva. Napriek tomu, že si niekto hovorí, že dokáže dokonale rozlíšiť, čo je modla a kto je Boh, v praxi uberáme priestor Trojici a dávame ho diablovi, v istom druhu nepriamej adorácie: takej, pri ktorej to človek skrýva, ale neustále počúva jeho reči a konzumuje jeho produkty, takže nakoniec nezostane ani len kútik pre Boha. Lebo on je takýto, postupuje pomaly.

 

A potom, už som inokedy hovoril o „kultivovaných“ démonoch, tých, o ktorých Ježiš hovorí, že sú horší než ten, ktorého vyhnal. Sú totiž „zdvorilí“, zazvonia pri dverách, vstúpia a krok za krokom ovládnu celý dom. Musíme sa mať na pozore, toto sú tí naši bôžikovia.

 

Ide o to, že modly majú niečo - istý prvok - osobného. Keď ich neodhalíme, keď nedovolíme Ježišovi, aby nám ukázal, že v nich chybne hľadáme samých seba a že nechávame priestor, do ktorého sa Zlý votrie. Musíme si uvedomiť, že diabol od nás vyžaduje, aby sme plnili jeho vôľu a slúžili mu, ale nie vždy žiada, aby sme mu slúžili a zbožňovali ho neustále. Nie, on je chytrý, je veľký diplomat. Stačí mu, keď z času na čas prijme adoráciu, aby ukázal, že je naším skutočným pánom a že sa dokonca cíti bohom v našom živote a v našom srdci.

 

Keď som to spomenul, chcel by som sa pri tejto Omši svätenia olejov s vami podeliť ohľadom troch priestorov skrytej modloslužby, v ktorých Zlý používa svoje modly, aby v nás oslabil naše povolanie pastierov a postupne nás oddelil od blahodarnej a láskyplnej prítomnosti Ježiša, od Ducha a od Otca.

 

Prvý priestor pre skryté modlárstvo sa otvára tam, kde je duchovná svetáckosť, ktorá je „ponukou života, je to kultúra, kultúra chvíľkového, kultúra zdania, kultúra make-upu“.[3] Jej kritériom je triumfalizmus, triumfalizmus bez kríža. A Ježiš sa modlí, aby nás Otec ochránil pred touto kultúrou svetáckosti. Toto pokušenie slávy bez kríža ide proti osobe Pána, ide proti Ježišovi, ktorý sa ponižuje vo Vtelení a ktorý je - ako znak protirečenia - jediným liekom proti každej modle. Byť chudobný s chudobným Kristom a „pretože Kristus si vybral chudobu“ je logika Lásky, a žiadna iná. V dnešnom úryvku evanjelia vidíme, ako Pán prichádza do svojej skromnej kaplnky, vo svojej malej dedinke, kam chodil celý život, aby urobil rovnaké Ohlásenie, aké urobí na konci dejín, keď príde vo svojej sláve obklopený anjelmi. A my, naše oči musia byť upreté na Krista, tu a teraz, v Ježišovej histórii so mnou, tak ako budú aj vtedy. Svetáckosť hľadania vlastnej slávy nás okráda o prítomnosť pokorného a poníženého Ježiša, Pána, ktorý je všetkým nablízku, Krista, ktorý súcití so všetkými trpiacimi, ktorého adoruje náš ľud, ktorý vie, kto sú jeho skutoční priatelia. Svetácky kňaz nie je nič iné ako klerikalizovaný pohan. Svetácky kňaz nie je nič iné než klerikalizovaný pohan.

 

Ďalšia oblasť skrytého modlárstva sa zakoreňuje tam, kde sa dáva prvé miesto pragmatizmu čísel. Tých, ktorí majú túto skrytú modlu, možno rozpoznať podľa ich lásky k štatistikám, tým, ktoré sú schopné v diskusii vymazať akúkoľvek osobnú črtu a dať prioritu väčšine, ktorá sa nakoniec stáva kritériom rozlišovania. Je to niečo mrzké. Toto nesmie byť jediným spôsobom, ako postupovať, ani jediným kritériom v Kristovej Cirkvi. Ľudí nemožno „číslovať“ a Boh nedáva Ducha „s mierkou“ (porov. Jn 3,34). V tejto fascinácii číslami vlastne hľadáme samých seba a vytešujeme sa z kontroly, ktorú nám zabezpečuje táto logika, ktorá sa nezaujíma o tváre a nie je logikou lásky, miluje čísla. Charakteristickou črtou veľkých svätcov je, že sa vedia stiahnuť, aby nechali všetok priestor Bohu. Toto stiahnutie sa, toto zabudnutie na seba a snaha byť zabudnutý všetkými ostatnými je charakteristické pre Ducha, ktorý nemá svoj vlastný obraz – Duch Svätý nemá obraz (imidž), nemá svoj obraz jednoducho preto, že je kompletne Láskou, ktorá dáva zažiariť obrazu Syna a v ňom obrazu Otca. Nahradenie jeho Osoby, ktorá už zo svojej podstaty nemá záľubu v ukazovaní sa – pretože nemá obraz –, je to, o čo sa usiluje modla čísel, ktorá spôsobuje, že sa všetko „ukazuje“, hoci len abstraktným a výpočtovým spôsobom, bez stelesnenia.

 

Treťou oblasťou skrytého modlárstva, ktorá súvisí s predchádzajúcou, je tá, ktorá sa otvára s funkcionalizmom, zvodnou sférou, v ktorej sa mnohí „skôr než cestou nadchýnajú cestovným harmonogramom“. Funkcionalistická mentalita neznáša mystérium, jej cieľom je efektívnosť. Postupne táto modla nahrádza prítomnosť Otca v nás. Prvá modla nahrádza prítomnosť Syna, druhá modla prítomnosť Ducha Svätého, a táto prítomnosť Otca. Náš Otec je Stvoriteľ, ale nie len ako niekto, kto dáva veciam „fungovať“, ale ten, kto „tvorí“ ako Otec, s nehou, a stará sa o svoje stvorenia a koná tak, aby bol človek slobodnejší. Funkcionalista sa nevie radovať z milostí, ktoré Duch vylieva na svoj ľud a ktorými by sa mohol „živiť“ aj ako robotník, ktorý si zarába svoju mzdu. Funkčne zmýšľajúci kňaz má svoju vlastnú potravu, ktorou je jeho ego. Vo funkcionalizme nechávame bokom adoráciu Otca v malých i veľkých veciach nášho života a nachádzame si uspokojenie v účinnosti našich programov. Podobne ako to urobil Dávid, keď sa pokúšaný Satanom rozhodol vykonať sčítanie ľudu (porov. 1 Krn 21,1). Títo sú zamilovaní do plánu trasy, do plánu cesty, nie do kráčania.

 

V týchto dvoch posledných priestoroch skrytého modlárstva (pragmatizmus čísel a funkcionalizmus) nahrádzame nádej, ktorá je priestorom stretnutia s Bohom, empirickým potvrdením. Je to postoj márnomyseľnosti zo strany pastiera, postoj, ktorý rozkladá jednotu svojho ľudu s Bohom a formuje novú modlu založenú na číslach a programoch: modlu „moja moc, naša moc“,[4] náš program, naše čísla, naše pastoračné plány. Skrývanie týchto modiel (s Rácheliným postojom) a neschopnosť demaskovať ich v každodennom živote poškodzuje vernosť našej kňazskej zmluve a robí vlažným náš osobný vzťah s Pánom. – Ale o čo ide tomuto biskupovi, ktorý dnes miesto aby hovoril o Ježišovi, hovorí nám o modlách, - niekto si môže takto pomyslieť...

 

Drahí bratia, Ježiš je jediná cesta, ako sa nezmýliť v poznaní toho, čo cítime, k čomu nás vedie naše srdce... On je jediná cesta, ako dobre rozlišovať, konfrontovaním sa s ním každý deň, akoby aj dnes sedel v našom farskom kostole a vravel nám, že dnes sa splnilo všetko, čo sme počuli. Ježiš Kristus, ktorý je znamením protirečenia - čo nie je vždy niečo kruté alebo tvrdé, nakoľko aj milosrdenstvo je znamením protirečenia a oveľa viac je ním nežnosť - Ježiš Kristus, ako hovorím, spôsobuje, že sa tieto modly odhalia, že sa vidí ich prítomnosť, ich korene a to, ako fungujú, a takto ich Pán môže zničiť. O toto tu ide: dať priestor tomu, aby Pán mohol zničiť naše skryté modly. A my si ich musíme pripomínať, musíme byť pozorní, aby kúkoľ týchto modiel, ktoré sme dokázali ukryť v záhyboch našich sŕdc, znovu nevyrástol.

 

A na záver by som chcel poprosiť svätého Jozefa, najčistejšieho otca bez skrytých modiel, aby nás oslobodil od každej túžby po vlastníctve, pretože táto túžba po vlastníctve je úrodnou pôdou, na ktorej modly rastú. A nech nám tiež vyprosí milosť, aby sme sa nevzdávali v náročnej úlohe rozpoznávať tieto modly, ktoré tak často ukrývame alebo sa nám ukrývajú. A tiež prosme sv. Jozefa, aby tam, kde váhame, ako robiť veci lepšie, orodoval za nás, nech Duch osvieti náš úsudok, tak ako osvietil ten jeho, keď bol pokúšaný opustiť „potajomky“ (lathra) Máriu, aby sme so šľachetnosťou srdca vedeli podriadiť láske to, čo sme sa naučili zo zákona.[5]

 

---

[1] Pretože služobné kňazstvo je v službe všeobecného kňazstva. Pán si vyvolil niektorých, aby „v Kristovom mene úradne vykonávali kňazskú službu na dobro ľudí“ (II. vatikánsky koncil, Dekrét Presbyterorum ordinis, 2; porov. Dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 10). „Lebo služobníci, ktorí majú posvätnú moc, slúžia svojim bratom“ (Lumen gentium, 18).

[2] Porov. Katechéza pri generálnej audiencii, 1. augusta 2018.

[3] Homília pri svätej omši v Dome sv. Marty, 16. mája 2020.

[4] J. M. Bergoglio, Meditaciones para religiosos, Bilbao, Mensajero, 2014, 145.

[5] Porov. Apoštolský list Patris corde, 4, pozn. 18.

 

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Martin Kramara, Andrej Klapka)

 

Zdroj: tkkbs.sk