Drahí bratia a sestry,

 

vieme si predstaviť život bez dôvery? Dôvera je prvá a najdôležitejšia vlastnosť v živote. Pre malé dieťa je dôvera otázkou života a smrti. Nevie nedôverovať. Je odkázané na rodičov, žije z nich. Je ako špongia, ktorá nasáva z prostredia všetko dobro, ale aj zlo. Rodičia ho preto musia chrániť a neskôr ho naučiť, aby vedelo rozlišovať medzi dobrom a zlom.

 

Ak dieťa zažilo sklamanie z autority a nebolo ochránené, začína slabnúť jeho dôvera a namiesto toho prichádzajú myšlienky, že je odkázané samo na seba a musí svoj život zvládnuť samo. Následne prichádzajú pokušenia všetko si vyskúšať s odôvodnením, že až potom budem vedieť, čo je dobré a čo zlé.

 

Samaritánka z dnešného evanjelia vyskúšala päť mužov a s posledným už ani nežila v manželstve. Lenže človek nie je vec na skúšanie, a preto takýto spôsob života človeka poznačí. Minulosť či zle strávený čas sa nedajú vymeniť ako nejaké súčiastky stroja. Ostane to s nami celý život. Ľudia často skrývajú svoj pokazený či vyskúšaný život uzavretosťou či mnohovravnosťou. V každom prípade nechcú dostávať od ľudí otázky „na telo“.

 

Všimnime si jeden malý detail z evanjelia. Samaritánka prišla pre vodu k studni okolo poludnia. Pre vodu sa v tom čase vždy chodievalo skoro ráno alebo večer. Kvôli veľkej horúčave. Ona však išla pre vodu okolo poludnia, lebo v tom čase bola najnižšia premávka. Vedela, čo robí, lebo chcela byť sama. Na jej prekvapenie ju tam čaká Ježiš. V skutku, Boh často prichádza, keď to človek najmenej čaká. Ježiš si pýta od nej vodu. Boh, ktorému patrí všetko, si pýta vodu? Dáva tým najavo, že potrebuje jej pomoc. Približuje sa k jej srdcu. Zobúdza v nej prirodzenú túžbu ženy pre niekoho sa obetovať a byť užitočná. Boh prvý komunikuje s nami, on je ten, kto túži rozpustiť naše sklamania.

 

Žena s Ježišom začína komunikovať. Nie je to jednoduchý rozhovor. Dokonca mu aj odporuje. Je úžasné sledovať Ježišovu trpezlivosť, lásku bez vnucovania, pravdivosť bez odsudzovania. Čím dlhšie je s Ježišom, tým viac sa zmenšujú jej následky sklamaní a tým viac sa obnovuje jej stratená dôvera. A napokon našla v ňom konečne pravú lásku.

 

Ježiš sa približuje k nám cez rozličné situácie nášho života. Budeme utekať od neho alebo ostaneme s ním? Otvoríme v modlitbe pred ním svoj strach, hnev, plač, výčitky a vôbec všetko, čo sme urobili? Aj keď sa budeme s ním prieť, ostane s nami. Čím častejšie budeme spolu, tým skôr sa obnoví naša stratená dôvera.

 

Na záver si pripomeňme Ježišove slová sv. sestre Faustíne Kowalskej: Milosti z môjho milosrdenstva možno načierať jedinou nádobou, a tou je dôvera. Čím väčšmi duša dôveruje, tým viac dostane. Duše, ktoré mi bezhranične dôverujú, sú pre mňa veľkou radosťou, lebo do takých duší prelievam všetky poklady svojich milostí. Teším sa, že žiadajú veľa, lebo mojou túžbou je dávať veľa a to veľmi veľa. Zarmucuje ma však, ak duše žiadajú málo, zužujú svoje srdcia (Denníček 1578).

 

Žehná vás Mons. Ján Orosch, trnavský arcibiskup.

 

Zdroj: lumen.sk