Uvedené motto zaviedla do všetkých uršulínskych škôl po celom svete v roku 1931 generálna matka Marie de Saint-Jean Martin so slovami: „Nad veľkým krížom Ježiša - pole hviezd. Súhvezdie „malá medvedica“ - „Ursula“ - osvetľuje cestu vedúcu k nekonečnej láske. Serviam - budem slúžiť. Serviam - slovo kresťanského posvätenia. Budem slúžiť slúžiac Bohu, národu, rodine... v radostnej oddanosti svojím najbližším, slúžiť v poslušnosti a láske - kiež to bude vaším programom dnes aj v budúcnosti.“

Každý deň začal svätou omšou v Kostole sv. Jakuba v Trnave, ktorú celebroval Ondrej Chrvala, tajomník Rady pre mládež a univerzity Konferencie biskupov Slovenska. Počas svätej omše boli študenti špeciálnym požehnaním pre dobrovoľníkov rozposlaní do jednotlivých zariadení, do ktorých sa vopred prihlásili, aby v nich slúžili. Na znak služby prijali odznak Serviam. Viac ako 400 študentov bolo v službách domovov sociálnych služieb, mentálne handicapovaných, ľudí bez domova, charitných domovoch, zbierali peniaze pre Trnavskú arcidiecéznu charitu, pracovali v sieti pomoci, kde rozdeľovali potraviny pre chudobných, v dielničke, kde vyrábali výrobky určené na podporu diel charity, ako aj háčkovali chobotničky, ktoré pomáhajú predčasne narodeným deťom alebo viaceré skupinky študentov v sprievode opatrovateliek navštívili chorých v ich domoch. Spoločne slúžili na 22 rôznych miestach v Trnave a blízkom okolí (Hlohovec, Veľké Kostoľany, Suchá nad Parnou, Cífer, Šelpice). Veľká vďaka patrí Trnavskej arcidiecéznej charite, v spolupráci s ktorou sa nám podarilo zabezpečiť službu pre takmer 200 študentov. 

Pre študentov to bola príležitosť objaviť a rozvíjať svoje talenty a slúžiť nimi. Pätnásťročný Jakub, ktorý si vybral slúžiť tým, že zbieral peniaze na charitu, povedal, že to "bolo vážne super a aj na zamyslenie. Uvedomil som si, že nemôžem súdiť ľudí podľa obalu. Niektorí ľudia, čo nám dali peniaze, tak by som to absolútne na nich nepovedal.“ 

A zase študentka Diana (19) po skúsenosti napísala: „Ja som sa rozhodla ísť do nemocnice. Zo začiatku som mala strach z toho, čo ma tam čaká. Ráno sme sa stretli v nemocničnej kaplnke s kaplánom, ktorý nás oboznámil s fungovaním dobrovoľníckej činnosti v nemocnici. Mohli sme si vybrať oddelenie, ktoré sme chceli navštíviť. Či už detské, geriatrické, neurologické oddelenie alebo oddelenie dlhodobej intenzívnej starostlivosti (ODIS), ktoré som si vybrala aj ja. Na každé oddelenie sme išli v sprievode skúsenejších dobrovoľníkov. ODIS je oddelenie, na ktorom ležia ľudia neschopní pohybu, neschopní rozprávať, no ako povedal pán kaplán ,,komunikácia s nimi je možná jazykom lásky", ktorú títo ľudia dávajú a potrebujú aj dostávať od svojho okolia. Pán kaplán počas našej služby rozdával sväté prijímanie a spolu sme sa za nich modlili. Bolo na nich vidieť, akú radosť do nich vniesol Pán Ježiš v Eucharistii. Napríklad v tvári jednej starenky bolo vidieť jej trápenie, ale v okamihu, keď dostala sväté prijímanie, akoby všetko zlé odišlo a na jej tvári sa zjavil úsmev. Som veľmi vďačná za túto skúsenosť a chcela by som sa k tejto činnosti ešte určite vrátiť. Veď každý malý skutok lásky dokáže veľa zmeniť. A to nie len v živote toho, ktorému bol preukázaný, ale aj v živote toho, ktorý ho vykonal. Preto vás chcem vyzvať, nebojte sa stať dobrovoľníkom, nebojte sa darovať kúsok zo seba. Veď aj Ježiš sa daroval tebe aj mne.“

A iný študent (12), ktorý v spolupráci s opatrovateľkou navštevoval chorých: „Videl som, ako niektorí ľudia žijú a tiež som videl, ako sa ošetrujú rany. Pre nich bola pomoc aj to, keď som sa s nimi porozprával alebo len spravil vec, ktorú robím denne a ani nad ňou nerozmýšľam a pre nich je veľkým prínosom.“

 

TO ABU informovala sr. Damiána Lužná OSU