Ja si zasa neprajem financovať kultúru. Žiadnu!:

Otvorený list herečke Zdene Studenkovej

 

Vážená pani Studenková!

 

V relácii Teleráno na Markíze 24. 3. 2015 ste o.i. povedali: “Ja si neprajem financovať  cirkev. Žiadnu, žiadnu!“ Považujem sa za jedného z tých, čo s rešpektom uznávajú Vaše herecké kvality a vnímajú Vás ako výraznú osobnosť. Aj z tohto dôvodu vzbudil moju pozornosť Váš pohľad na tému financovania cirkví.

 

Nemám obavy z iných názorov, môžem dokonca o sebe povedať, že aj dobre mienenú kritiku na adresu cirkví sa snažím chápať ako potrebnú a prospešnú. To, čo ma ale zarazilo na Vašej výpovedi, bola obsahová radikálnosť. Ak by som sa mal naladiť na rovnakú „vlnovú dĺžku“ Vašich slov, mohol by som reagovať aj takto: Ja si zasa zo štátneho rozpočtu neprajem financovať kultúru! Nie je ťažké domyslieť si, kam až by mohla zájsť výmena názorov na túto tému, ak by bola vedená v podobnej „tónine“. U človeka kultúry Vášho formátu predpokladám ochotu viesť dialóg. Snáď sa zhodneme na tom, že viac než radikálne vyjadrenia, je potrebná diskusia. Celospoločenská i odborná. Sme na tú celospoločenskú pripravení? Ak áno, nemalo by nám robiť problém ponajprv uznať hodnotu práce toho druhého. Absolútne nepochybujem o nezastupiteľnej úlohe kultúry v živote jednotlivca i spoločnosti a toto moje presvedčenie deklarujem aj súhlasom s čerpaním financií z verejných zdrojov na kultúru. Očakávam podobný postoj aj z „druhej“ strany. Postoj, ktorý uznáva dôležitosť a hodnotu tých činností cirkví, ktoré sú prospešné nie len pre veriacich, ale celospoločensky. Školstvo, voľnočasové aktivity pre mládež, charita, hospice, starostlivosť o kultúrne pamiatky, no najmä formovanie postojov človeka. Je nesprávne, že štát finančne prispeje tam, kde ide o dobro s takým širokým záberom? Odluka cirkví od štátu, napriek vnímaniu verejnej mienky, fakticky funguje, teda až na platy duchovných a príspevkov na ústredia. Môžeme diskutovať o tom, čo si majú cirkvi financovať sami, a kde je finančná participácia štátu múdrym rozhodnutím. Ak pôjdeme do verejnej diskusie ohľadom financovania cirkví s postojom vzájomného rešpektu a úcty, nebudeme sa jej brániť. Dobrá vôľa všetko zdolá, vraveli naši predkovia. Verím tým slovám. A ak bude odborná diskusia motivovaná ochotou nájsť rozumný model financovania v spletitosti mnohých faktorov a nastavení zákonov, o ktorých často široká verejnosť nevie, bude to určite krok správnym smerom.

 

Povedali ste, že: „...garantujem vám, že by 70 percent ľudí povedalo nie Cirkvi, do školstva... a vyzerali by sme inak.“ Pravdepodobne ste mysleli na asignačný model financovania cirkví.  Pani Studenková, neviem, kde beriete akúkoľvek istotu v tejto veci, ale ak by prišlo k takému riešeniu, ľudia sami rozhodnú. Pri všetkej úcte k Vám, podobný vyjadrovací formát radi používajú populisti... 70 percent predstavuje vysoké hodnoty. Pri asignačnom modeli by bola  pravdepodobne okrem cirkví a školstva  možnosť poukázať časť dane na množstvo iných organizácií, takže ťažko predpokladať, že by z celkového objemu ktosi dosiahol tak vysoké príjmy. Podľa mojej mienky by v optimálnom modeli každý veriaci záväzne podporil svoju cirkev tak, že polovicu z časti poukázateľnej dane by dal na cirkev a druhú polovicu na organizáciu, ktorú by si vybral  a ostatní, ktorí nechcú podporiť cirkev, by si vybrali z iných možností.

„Myslím si, že základ je v zlom školstve...,“ uviedli ste. Súhlasím s názormi, že mnohé nastavenia v školstve sú nevyhovujúce, že učitelia nie sú primerane finančne a hlavne morálne ohodnotení, že náročnosť výchovnovzdelávacieho procesu v našich časoch je obrovská, že reformy v školstve pripomínajú nekonečný príbeh s nečakanými a nedobrými zásahmi „zhora“ s nejasným koncom... V tomto sa zhodneme. Ak dovolíte, budem ale polemizovať s Vašim vyjadrením. Nie v školstve, (ale) v rodine je základ. Rodina bola, je a bude najdôležitejším priestorom a základom všetkého, na čom môžeme neskôr stavať. Škola v spolupráci s rodinou vzdeláva a vychováva. Ak rodina nevštepí mladému človeku najdôležitejšie základy, škola ich len veľmi ťažko vybuduje. Škola má stavať na tom, čo si deti prinesú z rodiny. Škola nikdy v plnosti nemôže suplovať rodinu, aj keď mnohému sa môžu deti naučiť len vďaka škole. Morálne zdravie spoločnosti priamo závisí od rodiny. Až potom nastupuje školstvo. Naším problémom nie sú len problémy v školstve. Nezvaľujme vinu len na školstvo. Prioritnými problémami sú rozpady rodín, nedostatok času rodičov na deti, neúplné rodiny, alkoholizmus rodičov, drogové závislosti, slabá podpora viacdetných rodín zo strany štátu, slabá podpora rodín s ťažko chorými a postihnutými deťmi, nízkopríjmové rodiny (myslím tie, kde sa rodičia snažia pracovať alebo neúplné rodiny), celkovo neľahké podmienky na založenie a udržanie vlastnej rodiny (...nemyslíte, že aj tu je priestor pre cirkvi, ktoré požehnane pôsobia v týchto oblastiach?). Odveká to pravda je, že rodina základom je. Rodinu ste vôbec, verím, že nie úmyselne, nespomenuli.

 

Pani Studenková, mám nádej, že v podstatných veciach spoločného dobra by sme vedeli nájsť zhodu. Vyjadrením môjho želania pre Vás, pre mňa a pre každého človeka, môžu byť obľúbené slová pápeža sv. Jána XXIII.: V podstatných veciach jednota, v ostatných sloboda a vo všetkom láska.

 

S úctou

Mgr. Ľudovít Malý, rímskokatolícky kňaz

 

Merašice 26. marec 2015

 

zdroj: www.farnostmerasice.sk