Drahí bratia a sestry,

 

Kristus vstal! Kristus žije! Christos voskrese! - Takýmito alebo podobnými pozdravmi sa na Veľkú noc zdravia kresťania rozličných národov a národností, rítov a denominácií. Týmito slovami, oznamujúcimi najväčšiu a najdôležitejšiu udalosť v dejinách ľudstva, Vás pozdravujem aj ja v nedeľu Pánovho zmŕtvychvstania. Prežívame radosť z víťazstva Ježiša Krista nad smrťou a to nám dáva novú nádej. Slová dnešného evanjelia sú adresované každému z nás: „Vy sa nebojte! Viem, že hľadáte Ježiša, ktorý bol ukrižovaný. Niet ho tu, lebo vstal, ako povedal.“ (Mt 28, 5-6)

 

Tajomstvo dnešného sviatku má podstatný význam pre život každého kresťana. Veľký staroveký učenec Archimedes povedal: „Dajte mi pevný bod vo vesmíre a ja pohnem celou zemeguľou.“  My takýto pevný duchovný bod máme. Je to Kristovo zmŕtvychvstanie. Z neho sa pozeráme na skutočnosť sveta a života. Ono je zárukou našej večnosti a spásy. Máme pred sebou istý cieľ nášho života a jasný smer nášho snaženia.

 

My, ktorí poznáme slová Svätého Písma, nemali by sme mať žiadny problém uveriť pravde našej viery, že Kristus vstal zmŕtvych. Skôr máme problém s vytrvalosťou v živote viery a s presvedčivým svedectvom nášho kresťanského života. Vo Svätom Písme sa stretávame s veľkonočnými postavami, ktoré boli po stretnutí so zmŕtvychvstalým Kristom natoľko zasiahnuté, že všade o tom vydávali svedectvo. Ich svedectvo bolo presvedčivé. Ich spoločenstvo sa úplne zmenilo a úžasne vzrástlo. Skúsme sa spolu zamyslieť: „Prečo máme problém s vydávaním svedectva, ktoré by svet prijal? Čo je príčinou toho, že naše spoločenstvo nevzrastá? Možno je to preto, že sme ešte intenzívnejšie neprežili stretnutie so živým Kristom. Možno toto stretnutie stále iba hľadáme. Pozrime sa, čo hovorí Sväté Písmo o osobách, ktoré stretli Krista:

 

- Mária Magdaléna - plná bolesti plače pri Ježišovom hrobe, pretože ho úprimne milovala;

 

- nábožné ženy - ponáhľajú sa pomazať Ježišovo mŕtve telo, pretože to nestihli pri pohrebe. Ženie ich túžba vykonať skutok milosrdnej lásky;

 

- emauzskí učeníci - ktorí sú po Kristovom ukrižovaní celkom zronení, ale po stretnutí so Zmŕtvychvstalým si túto skúsenosť nenechávajú iba pre seba. Podobne ako ženy, aj oni utekajú s radostnou správou k apoštolom a tí ju v spoločenstve s inými prijímajú.

 

Kristus sa teda zjavuje tým, ktorí ho milujú, ktorí konajú dobro pre druhých, ktorí sú zhromaždení v jeho mene v spoločenstve Cirkvi. A toto je usmernenie a povzbudenie aj pre nás, ak sa chceme stretnúť so živým Kristom. Pre radostné stretnutie s Kristom nestačí totiž len hľadať dôkazy o jeho vzkriesení, ale je potrebné hľadať jeho samotného, stretnúť sa s ním. A kto hľadá Krista, Kristus sa mu dá spoznať. Dokonca presnejšie by sme mali povedať, že sám Kristus hľadá človeka. Kristus hľadá každého jedného z nás.

 

V našom živote sa stretáme aj s nepochopením pre našu vieru. Či je to v rodine, kde sú nepraktizujúci veriaci alebo neveriaci, podobne na pracovisku, v masmédiách alebo vo verejnom živote. Hľadajú na nás chyby, majú na nás neúmerné nároky, vysmievajú sa nám, predkladajú nekresťanský štýl života. V niektorých krajinách, napríklad v Iraku, Lýbii, Sýrii, cielene vytláčajú a zabíjajú kresťanov. Podobne aj kresťania v prvotnej Cirkvi mali ťažkosti. Boli prenasledovaní, mučení aj kruto zabíjaní. Boli obviňovaní, upodozrievaní, nesmeli hovoriť v Ježišovom  mene, aby sa nediali zázraky. Považovali však za nemožné viac poslúchať ľudí než Boha. Nemohli mlčať o tom, čo videli a počuli.

 

Bratia a sestry, ani my nesmieme mať strach. Nenechajme sa odradiť ani zastrašiť. Žime tak, aby sa nás ľudia pýtali na Krista. Aby na základe nášho života mali túžbu stať sa jeho nasledovníkmi. Buďme znamením, buďme výkričníkom, pre tento svet. Držme sa spolu a povzbudzujme sa navzájom v našej spoločnej viere v našich rodinách, farnostiach, spoločenstvách, na pracoviskách. V jednote je naša sila. Povzbudzuje nás k tomu Ježiš Kristus vo svojej veľkňazskej modlitbe: „...aby všetci boli jedno, ako ty Otče, vo mne a ja v tebe, ... aby svet uveril, že si ma ty poslal.“ (Jn 17,21)

 

Známy francúzsky spisovateľ André Frossard napísal knihu, v ktorej opisuje svoje osobné stretnutie s Kristom. Kniha nesie názov Boh existuje, ja som ho stretol. Frossard napriek tomu, že bol ateista, spriatelil sa s praktizujúcim kresťanom - katolíkom Andrejom Villeminom. Ten pri jednej príležitosti pozval Frossarda na obed. Cestou do centra Paríža prechádzali okolo malého kostola, v ktorom bola ustavičná poklona Oltárnej sviatosti. Villemin poprosil Frossarda, aby ho počkal niekoľko minút, pretože musí v kostole niečo súrne vybaviť. Po určitom čase bol už čakajúci Frossard netrpezlivý a vošiel do kostola pohľadať priateľa. Jeho pohľad utkvel na oltári, na ktorom bola v monštrancii vystavená Oltárna sviatosť. Zrazu nevysvetliteľným spôsobom pocítil, že do jeho vnútra preniká akási tajomná sila, ktorá ho oslobodzuje od duchovnej slepoty spôsobenej ateizmom. Bol to zmŕtvychvstalý Pán, ktorý sa dotkol jeho srdca. Frossard vo svojej  knihe opisuje tento moment, ako chvíľu, keď sa kométa blúdiaca vo vesmíre dostáva na jej určenú dráhu okolo Slnka. Tým Slnkom sa stal pre neho Ježiš Kristus.

 

Drahí bratia a sestry, prežívanie Veľkej noci je spojené so slávnostnou liturgiou v kostole, radostným spevom Aleluja, ale i peknými stretnutiami pri bohatšom veľkonočnom stole. Veľká noc nám však ponúka ešte oveľa viac. Ukazuje nám cestu k osobnému stretnutiu so živým Kristom. Dáva nám jasnú orientáciu, vzpruhu a nádej na našej ceste životom. Veľkonočné sviatky sú také bohaté, že to všetko, čo nám ponúkajú, nie je možné prijať za jeden deň. Pokúsme sa preto v tomto duchu prežiť celé Veľkonočné obdobie. Som presvedčený, že potom zakúsime dokonalejšie radosť z plodov ovocia Kristovho zmŕtvychvstania.

 

Požehnané veľkonočné sviatky Vám zo srdca želá a s láskou žehná Vás i Vašich drahých

 

+ Ján Orosch, trnavský arcibiskup