Na Slovensko, kde sa narodil, sa vracia veľmi rád. Je to jeho vlasť. Podobné pocity však prežíva v Ríme, ktorý sa stal jeho domovom na desiatky rokov. Kým vo Večnom meste sa mu páči možnosť byť v spojení s celým svetom, doma mu imponuje viera jednoduchých ľudí. Považuje to za bohatstvo krajiny. Hoci je nielen ona, ale aj celý svet v kríze, domovine želá, aby si zachovala a pestovala svoju vieru. Tlačová kancelária KBS urobila 26. februára 2014 rozhovor s kardinálom Jozefom Tomkom, ktorý 11. marca 2014 oslávi vzácne jubileum - 90 rokov života.

 

* Otec kardinál, dožívate sa deväťdesiatich rokov. Výročie sa však javí v inom svetle, keď sa pozrieme najmä na to, že najviac rokov zo svojho života ste strávili - ako sám píšete a hovoríte - "v tieni Svätopeterskej kupoly", a to v službe siedmim pápežom. Ako vnímate to, že Rím sa stal vašim domovom od novembra 1945?

"Život každého z nás je tajomstvom Božím. V tom zmysle, že nás vedie ktosi, kto je nad nami. Aj ja som to zažil priamo. Mohol by som dať veľa príkladov, kde boli nebezpečenstvá a kde som tú ruku pocítil. Tú ruku som pocítil vo sviatostiach, ktoré som prijal. Najmä, keď išlo o kňazské a biskupské svätenie. Aj vtedy, keď išlo o ruky Jána Pavla II. Vždy hovorím, že cítim tie jeho ruky akosi stále na svojej hlave (Pápež Ján Pavol II. ho vysvätil za biskupa i vymenoval za kardinála - pozn. TK KBS). To tajomstvo tam je uložené. Celý náš život sa takto odohráva. Dovtedy, kým nás Pán Boh nepovolá. To je moja 90-tka, takto ju beriem."

* Čo sa skrýva za tajomstvom Vašich 90 rokov?

"Božia prozreteľnosť, veľa Božej milosti. Takej, čo sa dala skoro nahmatať a takej, ktorú nevidno. Odo mňa to vyžaduje len veľkú povďačnosť voči Bohu. A ja ju nechcem akosi skryť, ako nechcem skryť to bohatstvo, čo mi Pán Boh nechal na ceste, aby som to prežil, aby som to prijal, aby som sa sám obohatil. To všetko mi dal pre iných. A tak ja chcem toto podať iným, nie, ako nejakú samochválu, ale ako chválu Boha, ktorý ma takto viedol."

* Viedol Vás zaujímavým spôsobom. Za kňaza ste boli vysvätený v Ríme. Potom ste sa pre nástup komunizmu nemohli dostať domov. Prišli ste až v roku 1968. Potom však prišla opäť tzv. normalizácia. A opäť ste sa stali takým "nedobrovoľným exulantom" v Ríme. Čo to pre vás znamenalo?

"Nuž, ja som to vlastne nikdy nebral tak, že som exulant. Lebo od začiatku som neplnil svoju vôľu; to všetko už išlo po vysviacke, keď som sa išiel spýtať rektora, či nemá pre mňa nejaké určenie. Biskup Čársky sa len usmial sa a povedal: "Mám." Na prosbu Svätej stolice ma nechal v Ríme, len rok na to, aby som si urobil doktorát z teológie, a potom, aby som bol druhým vicerektorom Pápežského kolégia sv. Jána Nepomuckého, ako vicerektor pre administráciu. To bola veľmi ťažká úloha. Zostali sme absolútne na vode. Nemali sme žiadne príjmy, bolo treba zháňať, chodiť do Ameriky, za dobrodincami a takto vydržiavať seminaristov, ktorí boli zväčša utečenci. Bolo potrebné ich zaopatriť vo všetkom. Nielen postarať sa, aby mohli študovať, ale zabezpečiť všetko. Až do poslednej vreckovky."

* Nasledovalo prednášanie, služby na rôznych miestach, možnosť zapojiť sa príprav synody a práca na vatikánskych dikastériách...

"Bolo to všetko jedno za druhým. Všade som mohol ukázať moje schopnosti, ktoré ktoré mi Pán Boh dal. Tak som napríklad pomohol založiť Medzinárodnú teologickú komisiu, mohol som začať chodiť do sveta. Potom ma preložili ako podsekretára pre biskupov. Pripravoval sa tam napríklad dôležitý dokument o vzájomných vzťahoch medzi rehoľníkmi a rehoľníčkami a biskupmi."

* Čo Vám tá práca dala?

"Rehoľný život je život podľa sľubov, čiže sme na ceste dokonalosti. Na ceste svätosti je každý, ale svojím spôsobom. Rehoľné sľuby sú dôležité. To je vec charizmy. Biskup predstavuje takého otca pre charizmy; otca, ktorý ich uplatňuje, dáva im priestor a koordinuje. Zas som sa len našiel. Ján Pavol II. ma odtiaľ zavolal za generálneho sekretára Biskupskej synody. To už sa priestor rozšíril na univerzálnu Cirkev. Moja prvá synoda sa týkala otázky rodiny a manželstva. A čo je viac dnes akútnejšie, ako táto téma? Druhá sa zaoberala otázkou pokánia, sviatostného pokánia a zmierenia, bytostná otázka pre človeka. A potom, keď som mal rozpracovanú ďalšiu tému na dve synody, Ján Pavol II. ma poslal na Kongregáciu pre evanjelizáciu národov. Potom ma menoval aj kardinálom. A začalo 16 najčinnejších rokov. Cesta bola široká, celý svet. My vždy myslíme, že všetci ľudia sú už kresťania. To nie. Otázka viery a rozširovania viery je taká akútna - v istom zmysle viac - ako bolo v čase Ježiša Krista. To bola práca donekonečna. Popritom, aj v spolupráci s inými centrálnymi úradmi v Ríme a v spolupráci s biskupmi na celom svete. A potom v spolupráci s misijnými silami. To bolo voľačo nádherné. Budovať semináre. Hľadať povolania. Misionárske povolania. Rozosielať ich, chodiť, burcovať po celom svete, pretože vec misionárska je vec viery, teda každého, kto verí."

* Keď sa na to spätne pozeráme, bol to obrovský záber. Bolo tam aj niečo, v čom ste zaváhali, že cesta, po ktorej kráčate, by mala byť iná?

"Samozrejme nikto, ani ja, si nemôže nárokovať na nejakú neomylnosť. Kde sa pracuje, tam sa robia aj chyby. Ale chyby sa robia iba tam, kde sa pracuje. Keď niekto iba sedí, už v tom je tá chyba. Keď nič iné nevykonáva. Ja za to všetko môžem iba ďakovať. Dokonca aj za tie chyby, ktoré som porobil. Keď ide o také kroky, o také voľby, aj nájsť osoby, ktoré sú vhodné, niekedy sa človek zmýli práve v tej voľbe, a podobne. Akoby nie. Ale zas, keď som mal vedľa seba a nad sebou takú ruku, ako bol Ján Pavol II., ktorý ma vždy vypočul, ktorý ma povzbudil, ktorý ma usmernil, to boli nádherné roky. Potom, aj keď som skončil, Ján Pavol II. mi zveril Pápežský komitát pre medzinárodné eucharistické kongresy. Ja som tak s trochou vtipu povedal, že to je dobrá príprava - Eucharistia - to je to viatikum k smrti (úsmev). Ale potom, keď som pokračoval, ešte prišiel Benedikt XVI. Raz ma zavolal, usmial sa a povedal: "Potreboval by som vaše miesto. Akože moje miesto. Aby tam voľakoho na to miesto dal. Bol som už celkom úplne mimo pracovných rokov, ale pritom - zdravie ešte slúžilo, takže som ešte voľačo mohol dobré spraviť. Teraz aj keď som sa blížil k 90, Benedikt XVI. ma ešte sám zavolal na niektoré malé služby, kde som mohol voľačo prispieť."

* Spomínate roky služby. Veľa ľudí aj v súčasnosti vníma, čo robí kardinál v 60-tke, v 70-tke… Ale čo robí, keď má 90? Čomu sa venujete, nenudíte sa?

"Ale nie, ale nie. Ja sa nudím, keď nemám robotu. Keď ja musím voľačo robiť. Teraz mi vychádza kniha a chcel som ju po slovensky. Sú to veci viacmenej známe, a dúfam, že niečo povedia našim ľuďom. Je to kniha, ktorá zbiera materiály, čo som mal v rukách a na ktorých som pracoval počas siedmich rokov. Je to určitá zbierka skúseností a postrehov, ktoré niekomu pomôžu."

* Máte napriek veku ešte nejaké sny a túžby, ktoré chcete naplniť?

"Jediná ozajstná veľká túžba je tá posledná, aby mi Pán Boh otvoril tie brány - a ten sv. Peter tam hore. Našťastie, pri tejto túžbe nemôžem povedať, že som egoista. Som, ale taký, že každý kresťan musí byť taký egoista. Večné šťastie si musí priať. Nemôže sa toho zriecť. Povedať, že ho nechce. To by bolo absolútne proti tomu, čo je duša človeka, koniec koncov - cieľ človeka. Tu na zemi sa iste potrápime, veď život je taký… pomiešaný, nie je všetko zlato a blato, treba trochu námahy do toho vložiť, ale Pán Boh nám dá tú odmenu, o ktorú nám ide. Tak myslím často aj na naše Slovensko. Preto prichádzam aj na Slovensko, lebo vždy je to moja domovina. Ja mám vlasť tu na Slovensku, ako mám vlasť v Ríme. Pretože aj v Ríme, kde som 68 rokov, to nie je maličkosť žiť v jednom meste, človek sa s tým zrastie, tým viac, že Rím dáva obrovské príležitosti k tomu, aby sa žilo tak širšie. Ja keď prídem na Slovensko, tak po niekoľkých dňoch cítim, že tie problémy sa tu akosi vidia tak úzko. Sa mi zdá často, že sú také otázky, ktoré sú drobné, maličké, ale niekto tu z toho vie spraviť veľký problém. A môže takto vplývať na Cirkev, na otázky cirkevného života, ako rušivý prvok, ako rušivá osoba. Chcem upozorniť všetkých, aby to prestalo. Veď my máme ešte toľko roboty tu na Slovensku, toľko problémov, ktoré treba riešiť. Ale nie tak, ako sa to často rieši."

* Môžeme byť konkrétnejší?

"Nie, nebudem, ale však vieme, o čom hovoríme."

* Hoci žijete v tieni Vatikánu, mediálne ste vnímaný ako "šedá eminencia Katolíckej cirkvi na Slovensku". Spomínali ste bolesti - "rušivé prvky" - čo je povzbudzujúce?

"Obdivujem vieru našich ľudí. Tých jednoduchých ľudí po našich farnostiach, po dedinách. A tých ľudí, ktorí sú utrápení v robote, alebo v nezamestnanosti - tých ľudí chudobných a jednoduchých. Ale napriek všetkému, už len ten povzdych trpiacej matky, ktorá nevie, ako dať chleba a mlieka svojim malým deťom, keď si povzdychne k Panne Márii, vie sa modliť pred Pannou Máriou, vie vzývať Pána Boha: toto je bohatstvo! A toto bohatstvo si treba vážiť a nenechať ho rozrušovať všelijakými pletkami. Teraz pápež František veľmi zdôrazňuje práve toto. Problém jazyka. Aby sa nehovorilo toľko zlého o iných, aby sa nevidelo to zlo inde, len ako keby každý bol anjel sám osebe, aby sme našli spôsob, ako sa aspoň znášať. To je to minimum. Aby sme sa neurážali, aby sme nezväčšovali to, čo prípadne je aj pravdivé, ale aby konečne trošku pokoja nastalo aj medzi ľuďmi. Aby tí ľudia dobrej vôle našli v nás otvorené cesty a otvorené duše k iným."

* Otvorenú dušu je možné vnímať i u Vás. Hoci vek trošku obmedzuje, Vy ste však stále činný. Dokonca Vám vyjde ďalšia kniha. Mnohí ľudia si však myslia, že Boh ich obmedzuje, a preto sa boja budovať vzťah s Ježišom. Máte pocit, že Vám Boh niečo vzal, že Vás obmedzuje? A na druhej strane, čo ste skrze vieru, skrze vzťah s Ježišom získali?

"O tom niet pochýb. O tom niet pochýb, keby som hľadel na svoj život tak malicherne, ako na následnosti jednotlivých udalostí… Mňa nebaví nejaká sláva, alebo to, že ľudia ma pozdravia. Prídem na letisko, a už ma niekto zdraví. Teší to, ale nie za tým idem. Nie preto prichádzam na Slovensko. Ale aby som si aj ja z tej viery ľudí, aj z tých spoločných slávností, odniesol trochu viac sily a tiež odvahy kráčať - kým mi Pán Boh dá ešte toľko zdravia, čo treba a kým si ma nepovolá. Kráčať dopredu. A keď môžeme niečím prispieť, čo je na úžitok našich ľudí, to vždy veľmi rád spravím. Pre mňa je Slovensko moja domovina - takisto ako Rím je moja domovina. A keď poviem Rím, tam sa mi otvára celý svet. To malé Slovensko, a ten veľký svet, to sú moje rozbehy. A keď sa vraciam na to malé Slovensko, tak vždy si uvedomím, tu sú moje korene."

* To naše malé Slovensko slávi Rok Sedembolestnej, ktorý preberá štafetu po vierozvestcoch, na ktorých odkaz ste upozornili aj po Vašom dlhom pôsobení v zahraničí - po príchode domov. Prečo má Cirkev potrebu ponúkať takéto podnety ľuďom, ktorí sú plní ľudovej zbožnosti?

"Pretože Boh nie je len čistý duch. Je vtelený Boh, Ježiš Kristus, ktorý má matku. A mal svoj život na tejto zemi a bol taký ľudský, ako je ľudský náš život. A jeho matka trpela, ako trpia naše matky. Sedembolestná je nám veľmi blízka. Naše mamky si posilňovali svoju vieru práve cez vieru Sedembolestnej panny márie, my sme sa k Ježišovi pritúlili cez ňu. Cez Božiu Matku. A toto nás učili naše matky. Úloha matiek v cirkvi na Slovensku je nesmierne dôležitá: ani my teraz nesmieme stratiť túto hodnotu."

* A z pohľadu rímskeho - svetového - čo môže naša štafeta pripomenúť Európe, svetu?

"Nuž len to, aby sme boli ozaj kresťania. Aj Európa to potrebuje, hovorím najmä o Západnej Európe. Navštívil som Rusko, až po Irkutsk, takisto Srbsko a Chorvátsko - a vždy som obdivoval, ako to je možné po toľkých rokoch komunizmu, 80 rokov komunizmu v Rusku, že keď idem do parlamentu k vedúcemu komisie, vidím tam ikonu. On zbadal, že to obdivujem. “No vy sa divíte, veď ja som veriaci,” povedal. A to práve. “Veď vy ste žili v ateistickom režime, vaše školy, váš prístup, vaše kultúrne prostredie… A vy ste si zachovali vieru?” A on sa len usmial, ja som sa tiež usmial. Vieme prečo."

* Čo teda praje jubilujúci kardinál Slovensku?

"Aby si vieru pestovalo a zachovalo. Život je ťažký, najmä teraz, keď je kríza. Ale napriek tej kríze si želám, aby to naše Slovensko nestrácalo nádej. Krízy sú a prejdú. Je trochu pridlhá, ale prejde. Nuž snažme sa prejsť, tak, aby sme si nepoškodili na duši."

 

zdroj: www.tkkbs.sk