V Krakove sa dňa 25. marca 2019 prvým verejným zasadnutím procesu blahorečenia v priebehu slávnostnej svätej omše začal proces uznania Božieho služobníka Jána Esterházyho za blahoslaveného. Biskup Cserháti v homílii vyzdvihol Jána ako človeka otvoreného pre obetu za druhých, až po obetu života. Takýto príklad nám v dnešných časoch, zvlášť pre mladých, chýba. Proces iniciovala Krakowská arcidiecéza práve kvôli poznaniu života Jána a jeho výnimočnej, obetavej viere spojenej so službou spoločnosti a jeho rodine. Nie je jednoduché vstúpiť do procesu blahorečenia Jána Esterházyho: jeho život vníma časť slovenskej spoločnosti hlavne pod vplyvom dlhoročnej jednostrannej historickej interpretácie ako život vlastizradcu a zločinca. Tak ako ho vo vykonštruovanom procese, ktorý nikdy napriek prosbám nebol znovu otvorený a prešetrený, predstavujú verejnosti mnohí historici Slovenska. Kto vlastne bol Ján Esterházy?

 

Zločinec, či svätec?

 

János sa narodil v bohatej a slávnej aristokratickej rodine v roku 1901 vo Veľkom Záluží (do roku 1948 obec niesla názov Ujlak). Jeho matka bola Poľka a aj preto Ján plynulo hovoril maďarsky, slovensky aj poľsky. Keď mal Ján štyri roky, jeho otec zomrel, a tak práve od matky získal pevné základy viery – aj v prenesení do praktického života – a riadil sa ňou celý svoj život napriek náročným situáciám. Ku kaštieľu, ktorý bol kedysi pýchou dediny, sa viaže prakticky celý jeho život až do vydania do rúk NKVD. V roku 1932 bol predsedom Ligy maďarskej spolupatričnosti v Československu, neskôr Krajinskej kresťanskosocialistickej strany (ktorej inšpiráciou, podľa presvedčenia jej zakladateľov, bola encyklika Rerum Novarum). Od roku 1935 pôsobil ako poslanec zvolený do československého Národného zhromaždenia za mesto Košice. V parlamente spolu s poslancami za HSĽS bojoval za autonómiu Slovenska v rámci československého štátu, na jeho podnet maďarské strany podporili voľbu Beneša za prezidenta. Ako odvďačenie mu bol ponúknuté miesto ministra bez kresla, no Esterházy túto ponuku odmietol. Za nepriateľa štátu bol pokladaný tak nacistami, ako aj neskôr komunistickou mocou. Gestapo na neho vydalo zatykač, v jeho ujlackom kaštieli, kde ukrýval prenasledovaných Židov, prebehla domová prehliadka. Esterházy sa v tom čase skrýval v Bratislave. Mal možnosť odcestovať do zahraničia, ale rozhodol sa zostať doma, na rodnej nitrianskej zemi. V roku 1945 bol zatknutý na podnet komunistického komisára Gustáva Husáka a odvlečený do Sovietskeho zväzu, kde bol odsúdený na desať rokov gulagu. V jeho neprítomnosti ho medzitým doma v roku 1947 odsúdili na trest smrti ako vlastizradcu a kolaboranta. Keď sa v roku 1949 vrátil do Československa, prezident Gottwald zmenil tento trest na doživotie. Väznený bol po celej republike, v roku 1957 zomrel v komunistickom väzení na Mírove, v náručí spoluväzňa gréckokatolíckeho biskupa blahoslaveného Vasiľa Hopka. Urnu s jeho popolom z hromadného hrobu v Prahe až po päťdesiatich rokoch od jeho smrti získala rodina a mohla ho dôstojne pochovať v Dolných Obdokovciach.

 

Ako otec bol veľmi láskavý a usiloval sa spríjemniť deťom každú chvíľu. Jeho dcéra Alica spomína, ako ochotne pomáhal sociálne slabším, rovnako ako organizoval letné tábory pre deti. Rád navštevoval ľudí, mal blízko práve k tým jednoduchým a rozprával sa s nimi. Ako aristokrat, ktorý si uvedomoval zodpovednosť pred Bohom za svoje postavenie a to, či ho využíva v prospech iných, nezištne materiálne i finančne pomáhal chudobným obyvateľom obce, v ktorej žil a ktorí boli postihnutí nejakým životným nešťastím. Dodnes na neho s vďakou spomínajú obyvatelia Veľkého Zálužia, ktorých rodičom či starým rodičom pomohol znovupostaviť či opraviť dom po požiari alebo im pomohol v inej núdzi.

 

Bol veľmi dobrým rečníkom, ako jediný poslanec v slovenskom parlamentne nezdvihol ruku za deportácie Židov, čo aj ako volený zástupca maďarskej menšiny na Slovensku vysvetlil v liste maďarskému premiérovi. Šlo o jasný jemný diplomatický signál, že v žiadnom prípade s tým nebude súhlasiť ani v prípade, ak sa o rovnaký krok pokúsi Maďarsko. Ako spomína jeho dcéra Alica, schovávali doma v kaštieli židovských spoluobčanov. Ak by sa na to bolo prišlo, deportovali by jeho i celú ich ako rodinu – taký bol trest za tento čin. Ján však povzbudzoval svojich rodákov, aby chránili Židov a pomáhali im. Nebál sa ostať pevný vo svojich postojoch plynúcich z viery ani vtedy, keď sa to javilo ako nevhodné, spoločensky napadnuteľné, ba ani vtedy, keď mu šlo o život. Ako politik nikdy nestál za výrokom, ktorý by odmietal dôstojnosť človeka, úctu k nemu. Nebál sa pravdivo pomenovať sovietsky režim, ako aj fašizmus. Po napadnutí Poľska Nemeckom bol pomocou pri úteku a hľadaní útočiska mnohých Poliakov, vrátane predstaviteľov poľského verejného života. Bol odhodlaný pomáhať a žiť na Slovensku, hoci po viedenskej arbitráži dostal lukratívnu politickú ponuku od maďarskej vlády stať sa poslancom v maďarskom parlamente – odmietol ju s tým, že pre neho je dôležité ostať na rodnom Slovensku a byť na pomoci tým maďarským rodákom, ktorí na Slovensku ostali. Esterházy ako poslanec slovenského snemu zastupujúci maďarskú národnostnú menšinu rozumel postaveniu príslušníkov národnostnej menšiny. Jeho kritici z radov historikov neraz zabúdajú na skutočnosť, že ako zrejme najväčšia autorita medzi slovenskými Maďarmi apeloval priamo i cez diplomatické kanály na maďarskú vládu, aby zabezpečila Slovákom, ktorí sa po Viedenskej arbitráži ocitli v Maďarsku, čo najširšie jazykové, kultúrne, ale aj politické práva, vrátane práva mať vlastnú slovenskú politickú stranu v Maďarsku.

 

Dňa 25. júna 1945 Esterházyho vydali na osobný pokyn Gustáva Husáka sovietskym orgánom „na výsluch“. Sovieti ho následne odvliekli do Sovietskeho zväzu, do gulagov na ďalekom Sibíri. Jeho medzizastávkou bola obávaná väznica NKVD na moskovskej Ľubianke. Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, známy ruský spisovateľa a disident Alexander Solženicyn vo svojej knihe Rakovina spomína Jána Esterházyho ako „vzorného žiaka ruštiny“ u jedného zo svojich priateľov spoluväzňov a zároveň na neho spomína ako na statočného človeka. Z tábora nebola šanca utiecť: navôkol bola drsná severská divočina plná divej zveri a jediné obydlia, ktoré sa dali po ceste stretnúť, boli policajné stanice. Navyše, Ján už mal v tom čase tuberkulózu získanú práve pobytom vo väzení. Svoj pobyt však vnímal ako misiu, ktorú mu zveril Boh, aby svojich spoluväzňov povzbudzoval na duchu a priviedol ich bližšie k nemu. Spomienky spoluväzňov i zachovaná korešpondencia a zápisky svedčia o úžasnom duchovnom živote, ktorý väzeň Esterházy viedol, o jeho raste v svätosti prostredníctvom nasledovania ukrižovaného Krista.

 

Po návrate zo sovietskeho tábora do Československa bol československými komunistickými úradmi okamžite uväznený. Na prosbu jeho sestry Márie sa podarilo zmeniť trest smrti, na ktorý ho v Československu odsúdili počas jeho neprítomnosti, na doživotie. Zaujímavé je, že svedectvo o kvalitách osobnosti Jána Esterházyho podávajú z väznice ľudia, ktorí nemali byť prečo ním ovplyvnení. Je to napríklad básnik slovenskej menšiny v Juhoslávii Paľo Bohuš, ktorý sa – rovnako ako mnohí iní väzni po návrate – usiloval o jeho vyslobodenie Tiež aj bývalý rektor nitrianskeho seminára Ján Bošnák, jeho spoluväzeň, hovoril o ňom ako obrovskom vzore pre všetkých. Ján aj tu dostal ponuku na útek z väzenia, ktorý zorganizovali jeho priatelia. Odmietol to v nádeji, že bude môcť dokázať svoju nevinu. Zo svedectiev spoluväzňov, jeho korešpondencie i zápiskov vyplýva, že vo väzení veľmi trpel tým, že veľmi zriedka mohol prijímať eucharistického Krista. Iné svedectvá prinášajú správu, že v tých zriedkavých chvíľach, keď mohol vo väzení Eucharistiu prijímať, bol zároveň „živým bohostánkom“, u ktorého spoluväzni-kňazi Eucharistiu uchovávali a cez ktorého ju distribuovali iným väzňom.

 

Jeho sestru Máriu, ktorá sa neúnavne usilovala o jeho rehabilitáciu a vyslobodenie, čakal 8. marca 1957 takýto telegram: „Oznamujem vám, že váš brat J. E. 8. 3. 1957 zomrel, mŕtvola bude spopolnená, ale nebude vydaná rodine. Podpis: Náčelník.“

 

V roku 2009 poľský prezident Kaczynski vyznamenal posmrtne Jánosa Esterhátzyho jedným z najvyšších štátnych vyznamenaní. V Spojených štátoch amerických mu židovská organizácia Anti-Defamation Ligue v novembri 2011 in memoriam udelila Cenu Jana Karského. Táto sa udeľuje osobnostiam za ich „odvahu zaujímať sa“, ktorú gróf János Esterházy prejavil.

 

Bol problémový?

 

Viacerí slovenskí historici sa stavajú proti rehabilitácii Jánosa Esterházyho a rovnako reagujú aj médiá. Faktom je, že Ján bol dieťaťom svojej doby, svojho spoločenského statusu a postavenia šľachtica, v ktorom dostal aj formáciu a výchovu. Rovnako mal svoju národnú identitu, ku ktorej sa priznával a ktorá logicky ovplyvňovala jeho konanie. Čo sa týka politickej kariéry a pôsobenia, isté je, že tu nekonal bez chýb. Zhodnotiť, čo bolo z jeho postojov a konania ako politika idealizmom, špekuláciou či neznalosťou, je veľmi náročné kvôli nedostatku objektívnych zdrojov – a hlavne, ani sám Ján nedostal priestor na obhajobu a vysvetlenie svojich názorov, hoci v to veľmi dúfal. Faktom však ostáva, že nikdy nebol nepriateľom Slovákov, nikdy nevyužil možnosť odísť mimo Slovenska ani mimo väzenia, hoci tie ponuky mal. Ostal verný miestu a priestoru, kde bol. Nebál sa jasne postaviť na stranu viery a kresťanských hodnôt. Posledných dvanásť rokov jeho života bolo vyvrcholením toho, čím János Esterházy skutočne bol vo svojom vnútri: bez ohľadu na národnú či náboženskú príslušnosť v ňom jeho spoluväzni videli obrovský príklad viery, hodný inšpirácie. Rozhodovanie o jeho procese blahorečenia malo isto práve tento dôvod a rozmer. Tento proces sa netýka politika, ale človeka, ktorý za dvanásť rokov vo väzení odvážne vyznal svoju vieru a obetoval svoje utrpenie ako pokánie a ktorý odpustil svojim nepriateľom a neustále sa za nich modlil. Ak by sme prihliadali na všetky chyby, životné omyly a cesty mnohých terajších kanonizovaných svätcov, ostalo by ich po našom prísnom site pramálo... Koľko bolo takých, ktorí žili značnú časť života úplne inak, a predsa tá časť života, ktorá bola plne obrátená k Bohu, sa stala vzorom? Vnímajme teda Božieho služobníka Jána Esterházyho očami milosrdenstva: pomenujúc v pravde omyly, no na druhej strane neodopierajúc zásluhy a príkladný život postojov viery, ktorý svojmu okoliu dával v závere života. Chyby bude súdiť Boh – našou úlohou je uvažovať, ako by sme sa na jeho mieste zachovali my?

 

(Dôležitá poznámka: Svedkovia, ktorí osobne vydali svedectvo o ušľachtilom, hrdinskom kresťanskom živote a utrpení, tiež mučeníckej smrti Jánosa Esterházyho boli jeho spoluväzni P. Štefan Krištín CM, P. Ján Hutyra CM, P. Aquinas Gabura OP. Taktiež pán Štefan Mayer, žijúci zlatník z Trnavy, pred trnavským arcibiskupom Mons. Jánom Oroschom vydal osobné svedectvo o Janosovi a rodine Esterházyovcov z obce Veľké Zálužie, dosvedčil ich účasť na záchrane tamojších Židov.)

 

Zdroj: www.mojatrnavska.sk / Mária Kohutiarová