Keďže v súčasnosti na Slovensku prežívame epidémiu nového koronavírusu spôsobujúceho ochorenie Covid-19, veľmi intenzívne sa to prejavuje aj na obmedzovaní aktívneho života ľudí. Táto situácia sa nie malou mierou dotýka i posledných rozlúčok na zemi s našimi drahými, ktorí nás predchádzajú do večnosti.

 

Nebolo tomu inak ani v prípade zosnulého kňaza vsdp. Jozefa Leflera. Vzhľadom na celkovú situáciu na Slovensku a vo svete, sa s ním mohli prísť rozlúčiť na starý cintorín v Cíferi iba jeho najbližší rodinní príslušníci a niekoľkí kňazi. Pohrebným obradom na cintoríne predsedal trnavský arcibiskup Ján Orosch, ktorý honorárnemu kanonikovi Jozefovi Leflerovi vyjadril poďakovanie za jeho vernú kňazskú službu a horlivé spravovanie spoločenstva seniorov v Dome pokojnej staroby v Cíferi až do posledných dní jeho života.

 

Generálny vikár Trnavskej arcidiecézy, vsdp. assessor Peter Šimko v pohrebnej homílii pripomenul prítomným na cintoríne, že kňaz Jozef žil svoj život verne, úprimne a pravdivo, čo mohlo niekedy akoby zachádzať až pod kožu tých, ktorí sa s ním niekedy stretli. K tomu ho doviedol život, ktorý sa s ním nehral. „Jeho život nám ponúka vysvetlenie toho, kvôli čomu ho obdivujeme. Túžil stať sa kňazom, avšak 50-te roky spôsobili, že nemohol doštudovať teológiu a byť vysvätený. Musel narukovať do PTP tábora na komunistickú prevýchovu. Dlhých 40 mesiacov sa ho snažili spracovať v podmienkach koncentračného pracovného tábora a vytĺcť z neho vieru v Boha alebo aspoň kňazské povolanie. Nevzdal sa, aj keď životné okolnosti išli proti nemu. Ľudsky už nemal žiadnu nádej, aby sa stal kňazom. Kde našiel oporu? V žalme 108 nájdeme túto vetu: «Ty nám pomôž dostať sa z útlaku, pretože ľudská pomoc nestačí». Po skončení PTP náš zosnulý spolubrat Jozef čakal dlhých 15 rokov. Jeho túžba sa splnila v auguste 1968, kedy prijal z rúk biskupa Mons. Ambróza Lazíka kňazskú vysviacku. Toto dlhé odďaľovanie jeho túžby mu zocelilo vernosť do kvality, ktorú teraz obdivujeme,“ povedal generálny vikár Peter Šimko.

 

Od odchodu do dôchodku, až na krátke prestávky skoro pätnásť rokov života, strávil vsdp. Jozef Lefler v Dome pokojnej staroby v Cíferi. Teda vo svojom rodisku. Jeho dni zaslúženého odpočinku však neboli nejakým nudne prežívaným časom. Napriek vysokému veku bol stále zapálený za sviatostnú pastoráciu. Slávil sväté omše, vysluhoval sviatosť zmierenia, konal adorácie, pobožnosti, poskytoval duchovnú pomoc, mal záujem o človeka... Veľké maličkosti, z ktorých sa skladajú puzzle života a vôbec chuť života.

 

„A Pán, ktorému slúžil a obetoval svoj život, sa stáva jeho odmenou. Nie je to veľký dar, že do konca života ostal pri zdravom rozume? Dva týždne pred svojou smrťou požiadal vášho, tu prítomného pána farára o vyslúženie pomazania chorých. Bol ešte pri sile, hoci prekonal Covid-19, ale vnímal, že jeho dni tu na zemi sa končia. Ešte tri dni pred smrťou bol s ostatnými na obede v jedálni Domu pokojnej staroby. Pripravil sa na odchod, zariadil všetko k pohrebu i dedičstvo dal na poriadok, s vnútornou vyrovnanosťou,“ zakončil svoju homíliu generálny vikár Šimko.

 

Trnavský arcibiskup Mons. Ján Orosch odmenil vsdp. Jozefa Leflera za jeho dlhoročnú vernú kňazskú službu tým, že ho - po prijatí návrhu zo strany trnavských kanonikov - menoval 20. augusta 2020 za honorárneho kanonika Kolegiálnej kapituly sv. Mikuláša v Trnave. To sa odohralo iba niekoľko mesiacov pred jeho smrťou. V deň tohtoročného sviatku Obetovania Pána, ktorý Cirkev každoročne slávi 2. februára, bol honorárny kanonik Lefler hospitalizovaný vo Fakultnej nemocnici v Trnave, kde v ten istý deň v neskorých večerných hodinách odovzdal svoju dušu Pánovi. Odobral sa z tohto sveta podobne ako starec Simeon. I ten sa definitívne odovzdal do Božích rúk v momente stretnutia sa so svojím Pánom, keď ho jeho rodičia priniesli do chrámu, aby ho obetovali Nebeskému Otcovi.