Quo vadis…

 

Katolícka cirkev v Spolkovej republike Nemecko bola jednou z veľkých opôr a pomocou pre nás katolíkov v bývalom Československu, ale aj po páde komunizmu. Boli to výrazné postavy života katolíckej cirkvi, ako aj v článku spomínaný kardinál Julius Döpfner, kardinál Joachim Meisner či erfurtský biskup Hugo Aufderbeck a mnoho ďalších. Boli to aj politické osobnosti ako Dr. Kaufmann, vedúci obchodnej misie v Prahe, pracovníci nadácie Kirche in Not, neskôr Renovabis, osobnosti z Konrad-Adenauer-Stiftung, Hanns-Seidel-Stiftung, Ackermann-Gemeinde, ale aj priamy záujem predovšetkým kancelára Helmuta Kohla.

 

Udalosti posledných dní v spojení s kardinálom Woelkim a teraz uverejnenom dobrozdaní týkajúceho sa mníchovsko-freisinskej arcidiecézy vyvolávajú vo mne údiv a rozpaky. Spomínaný článok reaguje na obvinenie pápeža Benedikta XVI., resp. vtedajšieho mníchovského arcibiskupa kardinála Josepha Ratzingera.

 

Zaráža ma, ako je možné, že výrazné osobnosti cirkevného života nepozdvihli prst a nepovedali: „Pozor, o čom to hovoríte?“ Spomínaná kauza kňaza H. (1980) z Essenskej diecézy a citované zápisy ma vedú k jednému tvrdeniu. A to, že vtedajší arcibiskup kardinál Ratzinger de facto podľa vtedajšieho i súčasného kánonického práva nemal žiadne právomoci nad spomínaný kňazom inej diecézy, inej cirkevnej provincie a na základe dobrozdania Essenského biskupského úradu nemal žiadny dôvod na akúkoľvek reakciu. Ak by odmietol možnosť liečenia spomínaného kňaza, potom by jeho postoj bol nehumánny a nekresťanský. Vieme, že celá problematika sa vynorila až v čase, keď bol kardinál J. Ratzinger v Ríme prefektom Kongregácie pre náuku viery, ktorá predtým tieto kauzy neriešila. Bol to on, ktorý ako prefekt tejto kongregácie reagoval na výzvu staručkého veľmi ťažko chorého Jána Pavla II. na základe jeho výroku: „raz a dosť“. Bol to tiež pápež Benedikt XVI., ktorý potvrdil smernicu Českej biskupskej konferencie riešiacu problémy zneužívania neplnoletých.

 

Je nutné si uvedomiť, že nový zákon nepôsobí retroaktívne a ak áno, potom na to musia byť skutočné dôvody. Pritom však musí rešpektovať, ako hovorí pápež František, „hermeneutiku doby“. Z nej musí vychádzať výklad a nasledujúci postup. „Zneužívanie pred sedemdesiatimi alebo sto rokmi je brutalitou. Spôsob, akým žili, však nie je rovnaký ako dnes…“ Kladiem si otázku, v koho prospech bolo spracované dobrozdanie advokátskej kancelárie. Čísla za 75 či niekedy za 100 rokov vytvárajú falošný obraz, pokiaľ nemajú potrebnú legendu a porovnanie s číslami celej problematiky! Samotný dokument nedáva podklady pre obviňovanie či súdy, lebo nie je, ako oznámil aj Svätý stolec, dokumentom prinášajúcim výsledky policajného vyšetrovania či súdne výroky. Neprislúcha mi na základe nielen nekompetentnosti, ale aj neznalosti spomínaného takmer dvojtisícstránkového materiálu ďalej rozoberať tento text, ale domnievam sa, že ak nerešpektujeme prezumpciu neviny obvineného a integritu obete, potom sa previňujeme proti základnému ľudskému právu na spravodlivosť. Jedine súdny výrok v riadnom policajnom vyšetrovaní môže hovoriť o vinníkovi a obeti. Je potrebné uvážiť, ako je to v rade ďalších zákonov a súdnych postupov t. j. možnosť vzájomného zmierenia, odpustenia alebo aj použitia inštrumentu milosti.

 

Pápež František už v spomínanom rozhovore s novinármi zo 6. decembra 2021 pri návrate z Grécka hovorí: „V prípade zneužívania v cirkvi sa postupovalo tak, že sa to ututlalo. Tento prístup sa bohužiaľ uplatňuje aj vo veľkom počte rodín v susedstve. Hovoríme: Nie! Toto zakrývanie nie je správne. Musíme však vždy vykladať podľa hermeneutiky doby, nie podľa tej našej (súčasnej).“ Spomínaný článok vychádzajúci z dokumentu dobrozdania však ukazuje, že nie všetko bolo ututlané, ale že popri potrestaných boli aj nepreukázaní vinníci a niektorí unikli spravodlivému trestu. Podľa môjho súdu k riešeniu nemalo dôjsť s pomocou advokátskej kancelárie, ale skutočných odborníkov z odborov kriminalistiky, justície, psychológie a ďalších potrebných profesií vr. advokátov. Týmto spôsobom bola nielen poškodená povesť pápeža Benedikta XVI., ale aj miestna cirkev Mníchovskej arcidiecézy, prípadne svetová cirkev, pretože na základe takto vykonanej analýzy vznikla celosvetová mediálna kampaň.

 

Dovoľte, aby som vyslovil aj svoj názor, ktorý sa opiera o známy výrok veľkého spisovateľa, odvážneho a statočného disidenta Alexandera Solženicyna: „Bez spravodlivosti niet lásky.“ Obnova sveta, a dodávam obnova cirkvi v procese synodality, ak nebude rešpektovať spravodlivosť a základné ľudské práva, je cestou do pekiel. Voľne citujem spolubrata arcibiskupa zo susednej rodnej krajiny pápeža Wojtyłu. A preto aj keď nemám žiadne oprávnenie, domnievam sa, že predseda Nemeckej biskupskej konferencie žiadajúcej od pápeža Benedikta XVI. ospravedlnenie by mal zvážiť, či konal podľa Desatora a v duchu spravodlivosti, kresťanskej lásky a ľudskosti!

 

Dominik kardinál Duka OP, pražský arcibiskup metropolita a český primas

 

Zdroj: tkkbs.sk / zpravy.cirkev.cz