Duchovný testament

 

V mene Otca i Syna i Ducha Svätého idem vyjadriť aspoň niekoľko pocitov, ako sa mi to patrí v čase, keď dovršujem 83 rokov.

 

Som synom farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom, a tak neopísateľnej Trojici patrí moja prvá vďaka za všetky dobrodenia lásky, ktorými ma naplnila.

 

Ďakujem Pánu Bohu za mojich rodičov, za chudobu, v ktorej som vyrastal, a za bohatú vieru, v ktorej dozrelo moje kňazské povolanie. Ďakujem za moju mamu,s ktorou žijem v spoločenstve svätých, a prosím o zaslúženú odmenu pre môjho otca, jednoduchého robotníka, ktorý sa až do konca namáhal, aby si zabezpečil chlieb, najmä počas vojny.

 

Vyrastajúc v tradícii viery v katolíckej farnosti, som absolvoval osemročné gymnaziálne štúdiá v zmiešanom prostredí, ale pod vedením skvelého kňaza, profesora náboženstva. Spolu s mojou mamou boli títo dvaja kňazi (Hések a Dr. Hlaváč) nástrojmi Prozreteľnosti pri formovaní môjho povolania.

 

Som vďačný svojmu biskupovi Mons. Čárskemu, ktorý ma po dvoch rokoch štúdií na Teologickej fakulte v Bratislave poslal v roku 1945 do Ríma, do Pápežského kolégia Nepomucenum, ktorého som bol po kňazskej vysviacke v Lateráne a prvej svätej omši (len osamote, 13. 3. 1949, keďže bolo príbuzným zabránené prísť) vymenovaný za vicerektora - ekonóma. Predsa však, vždy som miloval svoj národ a svoju vlasť.

 

Ďakujem Božej prozreteľnosti, že takto dala môjmu životu zvrat tým, že ma pripútala k Rímu. Božia ruka viedla všetky moje životné kroky: vyššie štúdiá, službu v rôznych rímskych dikastériách v oblasti vierouky, na Kongregácii pre biskupov, až kým si ma nový pápež, Ján Pavol II., nevybral za generálneho sekretára Biskupskej synody. On sám si prial osobne na mňa vložiť ruky 15. septembra 1979 v Sixtínskej kaplnke, on ma viedol pri organizovaní zhromaždenia, bol som s ním v takmer spontánnom súzvuku myšlienok, radostí a utrpení.

 

Jemu vďačím aj za najkrajšie a najdlhšie obdobie svojho života, ako prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov. Šestnásť rokov služby, ktorá ma naplno chytila za srdce a venoval som jej všetku energiu, v inšpirovanom zmysle môjho programu: „Ut Ecclesia aedificetur“ (Aby sa Cirkev vzmáhala). Vnímal som túto službu ako príspevok k budovaniu a rastu mystického tela Cirkvi a miloval som mladé misijné cirkvi v celej ich kráse a krehkosti: slávnosti, biskupov a misionárov, seminaristov, rehoľné sestry, ľud, často chudobný. Bolo pekné namáhať sa a trpieť pre túto živú misionársku Cirkev!

 

Musím povedať, že som dostal oveľa viac, ako som bol schopný dať, a neustále aj po niekoľkých rokoch dostávam prejavy vďačnosti. Zo svojej strany prosím o odpustenie, ak som sa niekedy cítil, že musím postupovať tvrdo. Prosím o odpustenie Boha i ľudí za chyby, ktorých som sa dopustil.

 

Som vďačný Jánovi Pavlovi II. za jeho poslednú delikátnu pozornosť, keď ma poslal predsedať Pápežskému výboru pre medzinárodné eucharistické kongresy. Ďakujem Bohu za hlbokú skúsenosť z Guadalajary v roku 2004, z Murcie a zo Slovenska. Kiež by som bol hoden prijať „viatikum“ v poslednej chvíli!

 

S nesmiernou radosťou som privítal zvolenie Benedikta XVI. a sledujem jeho plodnú petrovskú službu. Dominus conservet eum! (Nech ho Pán zachová!)

 

Zverujem svoju dušu milosrdenstvu Boha, bohatého na milosrdenstvo, aby som mohol vidieť Kristovu tvár v Otcovom objatí! Nech ma Duch privedie na tento Svätý vrch!

 

26. februára 2007
Jozef kardinál Tomko

 

Preložila: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News

 

Zdroj: tkkbs.sk