Ten vo svojej homílii okrem iného priblížil Dolnolopašovčanom ich významného rodáka Pavla Jedličku ako človeka, ktorý mal rád ľudí a súcitil s chudobnými. Bol kňazom žijúcim čisté a sväté kňazstvo. V neposlednom rade bol vzdelaným človekom, ktorý sa vyznal v histórii a v archeológii. Uviedol, že jeho zbierka obsahovala 2500 archeologických artefaktov. Podľa jeho poslednej vôle mala táto unikátna zbierka patriť Spolku sv. Vojtecha v Trnave. V bývalom režime bola zhabaná, ale keďže posledná vôľa sa má plniť, robí sa všetko pre to, aby bolo tejto vôli zadosťučinené.

 

Pavol Jedlička veľmi miloval svoje rodisko a celý život si ho nosil v srdci. Často sem chodieval a slúžil tu sväté omše. V kostole je vystavené jeho rúcho ako vzácna pamiatka na neho. Keďže jeho otec bol šľachticom a matka, pôvodom z Veľkých Kostolian, bola zemianskeho stavu, zdedil po svojich rodičoch isté majetky. Majetok po otcovi daroval miestnej cirkvi a majetok po mame využil na zriadenie chudobinca vo Veľkých Kostoľanoch. Bol aj zberateľom krojov a často povzbudzoval miestne ženy, aby na sväté omše prichádzali oblečené v nich, ukončil svoje rozprávanie arcibiskup Orosch.

 

Počas slávnosti trnavský arcibiskup neskrýval potešenie, že na túto slávnosť prišli deti, mládež a aj dospelí v ľudových krojoch. Posledná prosba Pavla Jedličku bola, aby ho pochovali v milovanom Dolnom Lopašove. A tak sa stalo. Keď svoj zbožný život ukončil v maďarskom Ostrihome, jeho telesné pozostatky boli prevezené do rodnej dediny.

 

Vikár Pavol Jedlička sa narodil 14. januára 1844 v Dolnom Lopašove v zemianskej rodine. Gymnázium vyštudoval v Trnave. Teologické štúdium absolvoval v roku 1866 v Ostrihome. Po vysvätení za rímskokatolíckeho kňaza bol kaplánom v Častej a v Budíne. V roku 1870 sa stal farárom v Štefanovej a v roku 1874 v Horných Orešanoch.

 

Ako uhorský vlastenec rýchlo stúpal po rebríčku cirkevných hodností. V roku 1902 sa stal titulárnym prepoštom, neskoršie bol arcibiskupským vikárom a rektorom seminára v Trnave (1908-1916). Venoval sa regionálnej histórii Malých Karpát. Jeho práca Kiskárpati emlékek (Malokarpatské pamiatky I.-II., Bratislava 1882, Eger 1891) je dodnes cenným prameňom informácií o histórii mnohých obcí v malokarpatskej oblasti. Venoval sa aj zbieraniu archeologických nálezov. Svoju bohatú archeologickú zbierku venoval Spolku sv. Vojtecha v Trnave (tzv. Jedličkova zbierka), kde zastával z titulu svojej cirkevnej hodnosti funkciu cirkevného naddozorcu. Pre svetovú výstavu vo Viedni v roku 1873 spolu s Františkom Floriánom Rómerom (1815-1889) zhromaždil bohatú kolekciu slovenských ľudových krojov, výšiviek a iných výrobkov. Bol zakladajúcim členom Bratislavského župného archeologického spolku (Pozsonymegyei régészati egylet) v roku 1873. Činnosť spolku bola upriamená v podstate na celé západné Slovensko. Neskôr sa spolok premenoval na Historicko-archeologickú spoločnosť. Z poverenia Krajinskej rady na ochranu umeleckých pamiatok zdokumentoval stavebné pamiatky, prevažne hrady a cirkevné stavby v Bratislavskej a Nitrianskej župe. Je autorom mnohých prác z oblasti histórie, genealógie a umeleckých pamiatok.

 

Zomrel ako 73-ročný 26. januára 1917 v Ostrihome v Maďarsku. Pochovaný je na miestnom cintoríne v Dolnom Lopašove.

 

TO ABU informoval Marek Fabian