Od 21. do 24. februára 2019 sa predsedovia všetkých biskupských konferencií sveta zišli na pozvanie pápeža Františka vo Vatikáne, aby sa radili o kríze viery a Cirkvi, ktorú bolo cítiť po celom svete skrze otrasné informácie o klerikmi spáchanom zneužívaní maloletých.

 

Rozsah a závažnosť správ o takýchto prípadoch veľmi otriasli kňazmi a laikmi a pre nemálo z nich spochybnili vieru v Cirkev. Tu bolo nutné vyslať silný signál a hľadať nový začiatok, aby sme znovu urobili Cirkev hodnovernou skutočne ako svetlo medzi národmi a ako pomáhajúcu silu oproti ničivým mocnostiam.

 

Keďže sám som v období verejného vypuknutia krízy a počas jej rastu pôsobil na zodpovednej pozícii ako pastier v Cirkvi, musel som si – aj keď teraz ako emeritus už nenesiem priamo zodpovednosť – klásť otázku, čím by som mohol z retrospektívy prispieť k novému začiatku. A tak som v čase od oznámenia až do chvíle stretnutia predsedov biskupských konferencií zostavil poznámky, ktorými môžem prispieť nejakým upozornením k pomoci v tejto ťažkej hodine.

 

Po kontaktoch so štátnym sekretárom kardinálom Parolinom i samotným Svätým Otcom sa mi zdá správne zverejniť takto vzniknutý text v mesačníku „Klerusblatt“.

 

Moja práca je rozčlenená na tri časti. V prvom bode sa pokúšam celkom krátko predstaviť všeobecný spoločenský kontext tejto otázky, bez ktorého tento problém nie je pochopiteľný. Pokúšam sa ukázať, že v 60. rokoch sa udial neslýchaný proces, ktorý sa sotva niekedy vyskytol v takomto rozsahu v dejinách. Dá sa povedať, že v priebehu dvadsiatich rokov, od roku 1960 do roku 1980, boli úplne zrušené dovtedy platné kritériá v otázkach sexuality a vznikla beznormovosť, pričom medzitým sa podnikalo úsilie podoprieť ju.

 

V druhom bode sa pokúšam naznačiť dôsledky tejto situácie vo formácii kandidátov na kňazstvo a v živote kňazov. Nakoniec by som v tretej časti chcel rozvinúť niekoľko perspektív pre správnu odpoveď zo strany Cirkvi.

 

 

I. Všeobecný spoločenský kontext

 

1. Táto vec sa začína štátom nariadeným a neseným uvádzaním detí a mládeže do podstaty sexuality. V Nemecku ministerka zdravotníctva pani Strobelová nechala urobiť film, v ktorom s cieľom osvety bolo premietané všetko, čo dovtedy nesmelo byť verejne ukazované, vrátane pohlavného styku. Čo bolo najskôr zamýšľané len pre osvetu mladých ľudí, bolo potom, samozrejme, prijaté ako všeobecná možnosť.

 

Podobné účinky dosiahol aj rakúskou vládou vydaný „sexkufor“. Sex a pornofilmy sa stali realitou do tej miery, že už boli premietané aj v kinách na železničných staniciach. Spomínam si ešte, ako som jedného dňa cestou do Regensburgu videl stáť a čakať pred veľkým kinom masy ľudí, ako sme ich predtým zažívali len počas vojnových čias, keď sme očakávali nejaký osobitný prídel.

 

V pamäti mi zostalo aj to, ako som na Veľký piatok v roku 1970 prišiel do mesta a tam boli všetky plagátové stĺpy oblepené reklamným plagátom, ktorý predstavoval dve úplne nahé osoby vo veľkom formáte v úzkom objatí.

 

K slobodám, ktoré chcela vybojovať revolúcia roku 1968, patrila aj táto úplná sexuálna sloboda, ktorá už nepripúšťala nijaké normy. Pripravenosť k násiliu, ktorá charakterizovala tieto roky, je úzko spätá s týmto duševným rozvratom. V skutočnosti v lietadlách už nebol povolený nijaký sexfilm, pretože v malom spoločenstve pasažierov prepukalo násilie.

 

Pretože výstrelky v oblasti odievania takisto vyvolávali agresiu, aj riaditelia škôl sa pokúšali zavádzať školské oblečenie, ktoré malo umožniť klímu učenia.

 

K fyziognómii revolúcie roku 1968 patrilo, že aj pedofília bola diagnostikovaná ako povolená a primeraná. Prinajmenšom pre mladých ľudí v Cirkvi, ale nie iba pre nich, to bolo v mnohých ohľadoch veľmi ťažké obdobie. Stále som sa pýtal, ako sa mohli mladí ľudia v tejto situácii priblížiť ku kňazstvu a prijať ho so všetkými jeho dôsledkami. Ďalekosiahly rozvrat kňazského dorastu v tých rokoch a obrovský počet laicizácií boli dôsledkom všetkých týchto procesov.

 

2. Nezávisle od tohto vývoja sa v tom istom čase udial rozvrat katolíckej morálnej teológie, ktorý urobil Cirkev bezbrannou voči procesom v spoločnosti. Pokúsim sa v krátkosti načrtnúť priebeh tohto vývoja.

 

Až do Druhého vatikánskeho koncilu bola katolícka morálna teológia ďalekosiahlo založená na prirodzenom práve, zatiaľ čo Sväté písmo bolo uvádzané buď ako pozadie, alebo ako potvrdenie. V koncilovom zápase o nové chápanie zjavenia bola opcia prirodzeného zákona odstavená a bola požadovaná morálna teológia založená úplne na Biblii.

 

Spomínam si ešte, ako jezuitská fakulta vo Frankfurte nechala pripraviť vysoko nadaného mladého pátra (Schüllera) pre výstavbu morálky založenej úplne na Písme. Pekná dizertácia pátra Schüllera ukazuje prvý krok k výstavbe morálky založenej na Písme. Pátra Schüllera potom poslali do Ameriky na ďalšie štúdiá a vrátil sa späť s poznaním, že vychádzajúc len z Biblie nemožno systematicky predstaviť morálku. Potom sa pokúšal o viac pragmaticky postupujúcu morálku, no nemohol tým dať odpoveď na krízu morálky.

 

Nakoniec sa potom rozsiahlo presadila téza, že morálku treba určovať len podľa účelov ľudského konania. Stará veta „Účel svätí prostriedky“ síce nebola potvrdená v tejto hrubej forme, ale jej spôsob myslenia sa stal určujúcim. A tak už nemohlo existovať ani nič úplne dobré a takisto ani niečo vždy zlé, ale len relatívne hodnotenia. Už neexistovalo dobro, ale už len to relatívne, v okamihu a od okolností závislé lepšie.

 

Kríza založenia a predstavenia katolíckej morálky dosiahla dramatické formy v končiacich sa 80. rokoch a v 90. rokoch. Piateho januára 1989 vyšlo pätnástimi profesormi katolíckej teológie podpísané „Kolínske vyhlásenie“, ktoré malo v oku rozličné body krízy vo vzťahu medzi biskupským učiteľským úradom a úlohou teológie.

 

Tento text, ktorý najskôr nepresiahol bežnú mieru protestov, celkom rýchlo narástol na výkrik proti Učiteľskému úradu Cirkvi a hromadil viditeľne i počuteľne protestný potenciál, ktorý povstal po celom svete proti očakávaným textom cirkevného magistéria od Jána Pavla II. (porov. D. Mieth, Kölner Erklärung, LThK, VI3, 196).

 

Pápež Ján Pavol II., ktorý veľmi dobre poznal situáciu morálnej teológie a pozorne ju sledoval, začal s prácou na encyklike, ktorá mala opäť napraviť tieto veci. Vyšla pod názvom Veritatis splendor 6. augusta 1993 a vyvolala ostré protireakcie zo strany morálnych teológov. Predtým to už bol Katechizmus Katolíckej cirkvi, ktorý presvedčivým spôsobom systematicky predstavil morálku ohlasovanú Cirkvou.

 

Nezabudnuteľné je pre mňa, ako v tom období vedúci nemecký morálny teológ Franz Böckle, ktorý sa po svojej emeritúre vrátil do svojej švajčiarskej vlasti, v súvislosti s možnými rozhodnutiami encykliky Veritatis splendor vyhlásil, že keby mala táto encyklika rozhodnúť, že existujú konania, ktoré treba vždy a za všetkých okolnosti považovať za zlé, chce proti tomu pozdvihnúť svoj hlas so všetkými silami, ktoré má k dispozícii. Dobrotivý Boh mu ušetril uskutočnenie tohto rozhodnutia. Böckle zomrel 8. júla 1991.

 

Encyklika bola zverejnená 6. augusta 1993 a skutočne obsahovala rozhodnutie, že existujú konania, ktoré sa nikdy nemôžu stať dobrými. Pápež si plne uvedomoval závažnosť tohto rozhodnutia vo svojej hodine a práve pre túto časť svojho spisu ešte raz konzultoval špecialistov, ktorí sa sami osebe nepodieľali na redakcii tejto encykliky. Pápež nemohol a nesmel pripustiť žiadnu pochybnosť o tom, že morálka porovnávania dobier musí rešpektovať poslednú hranicu.

 

Existujú dobrá, ktoré nikdy nemožno porovnávať. Existujú hodnoty, ktorých sa nikdy neslobodno vzdať kvôli nejakej vyššej hodnote a ktoré stoja aj nad uchovaním fyzického života. Existuje martýrium/mučeníctvo. Boh je viac aj ako fyzické prežitie. Život, ktorý by bol vykúpený skrze zapretie Boha, život, ktorý by sa zakladal na poslednom klamstve, je neživot. Martýrium je základnou kategóriou kresťanskej existencie.

 

To, že v teórii zastupovanej Böcklem a mnohými ďalšími morálnymi teológmi mučeníctvo už v podstate nie je morálne nutné, ukazuje, že je tu v ohrození podstata samotného kresťanstva.

 

V morálnej teológii sa medzičasom stala naliehavou ďalšia otázka: široko sa presadzovala téza, že Učiteľskému úradu Cirkvi patrí definitívna kompetencia („neomylnosť“) len vo vlastných otázkach viery, otázky morálky sa nemôžu stať predmetom neomylných rozhodnutí Učiteľského úradu Cirkvi.

 

Na tejto téze ja zaiste správne, že si zasluhuje ďalšiu diskusiu. Ale existuje minimum morale, ktoré je nedeliteľne späté so základným rozhodnutím viery a musí byť bránené, ak nechceme redukovať vieru na teóriu, ale uznávame ju v jej nároku na konkrétny život. Z toho všetkého je viditeľné, ako zásadne je spochybňovaná autorita Cirkvi vo veciach morálky. Kto upiera Cirkvi poslednú učiteľskú kompetenciu v tejto oblasti, núti ju k mlčaniu práve tu, kde ide o hranicu medzi pravdou a klamstvom.

 

Nezávisle od tejto otázky bola v širokých kruhoch morálnej teológie rozvíjaná téza, že Cirkev nemá a nemôže mať vlastnú morálku. Poukazuje sa na to, že všetky morálne tézy poznajú paralely aj v ostatných náboženstvách, a preto nemôže existovať nejaké kresťanské proprium.

 

Ale otázka propria biblickej morálky nie je zodpovedaná tým, že ku každej jednotlivej vete možno niekde nájsť aj nejakú paralelu v iných náboženstvách. Skôr ide o celok biblickej morálky, ktorý ako taký je nový a iný oproti jednotlivým častiam. Morálna náuka Svätého písma má svoju osobitosť vo svojom zakotvení v obraze Boha, vo viere v jedného Boha, ktorý sa ukázal v Ježišovi Kristovi a žil ako človek. Dekalóg je aplikáciou biblickej viery v Boha na ľudský život. Obraz Boha a morálka patria spolu a tak tvoria to osobitne nové v kresťanskom postoji k svetu a k ľudskému životu.

 

Mimochodom, kresťanstvo bolo od počiatku popisované slovom hodós. Viera je cesta, spôsob života. V starovekej Cirkvi bol oproti stále viac demoralizovanej kultúre vytvorený katechumenát ako životný priestor, v ktorom sa nacvičovalo žitie toho, čo bolo osobitné a nové v kresťanskom spôsobe života a zároveň bolo chránené oproti všeobecnému spôsobu života. Myslím si, že aj dnes je potrebné také niečo ako katechumenátne spoločenstvá, aby sa mohol presadiť kresťanský život vo svojom vlastnom ráze.

 

II. Prvé cirkevné reakcie

 

1. Dlho pripravovaný a prebiehajúci proces rozkladu kresťanského vnímania morálky zažil, ako som sa pokúsil ukázať, v 60. rokoch radikálnosť, aká predtým neexistovala. Tento rozklad učiteľskej autority Cirkvi vo veci morálky musel nutne vplývať aj na jej rozličné životné priestory.

 

V súvislosti stretnutia predsedov biskupských konferencií z celého sveta s pápežom Františkom zaujíma predovšetkým otázka kňazského života, k tomu ešte otázka kňazských seminárov. Pri probléme prípravy na kňazskú službu v seminároch treba konštatovať ďalekosiahly rozvrat dovtedajšej formy tejto prípravy.

 

V rozličných kňazských seminároch sa vytvorili homosexuálne kluby, ktoré konali viac alebo menej otvorene a výrazne zmenili klímu v seminároch. V jednom seminári v južnom Nemecku žili spolu kandidáti na kňazstvo a kandidáti na laický úrad pastoračného referenta. Pri spoločných obedoch boli spolu seminaristi, ženatí pastorační referenti čiastočne s manželkou a dieťaťom a zriedkavo pastorační referenti so svojimi priateľkami. Klíma v seminári nemohla podporovať prípravu na kňazské povolanie.

 

Svätá stolica vedela o takýchto problémoch bez toho, aby o tom bola presne informovaná. Ako prvý krok bola nariadená apoštolská vizitácia v seminároch v USA.

 

Keďže po Druhom vatikánskom koncile sa zmenili aj kritériá pre výber a menovanie biskupov, aj vzťah biskupov k ich seminárom bol veľmi rozdielny. Za kritérium pre vymenovanie nových biskupov bola považovaná predovšetkým „konciliarita“ a pod tým bolo možné chápať veľmi rozličné veci. V skutočnosti bolo konciliárne zmýšľanie v mnohých častiach sveta chápané ako kritický alebo negatívny postoj voči dovtedajšej tradícii, ktorá by mala byť nahradená novým, radikálne otvoreným vzťahom k svetu.

 

Jeden biskup, ktorý bol predtým rektorom seminára, nechal premietať seminaristom pornofilmy, údajne s úmyslom takto ich urobiť schopnými odporu voči správaniu odporujúcemu viere. Vyskytli sa – nielen v Spojených štátoch amerických – biskupi, ktorí odmietali katolícku tradíciu celkovo a snažili sa vo svojich biskupstvách vytvoriť nejaký druh novej modernej „katolicity“.

 

Azda je to hodné spomenutia, že v nemálo seminároch študenti, ktorí boli prichytení pri čítaní mojich kníh, boli považovaní za nevhodných pre kňazstvo. Moje knihy boli schovávané ako zlá literatúra a čítané takpovediac len pod lavicou.

 

Vizitácia, ktorá sa uskutočnila, nepriniesla žiadne nové poznatky, pretože sa očividne spolčili rozličné sily, aby zakryli skutočnú situáciu. Bola nariadená druhá vizitácia a priniesla podstatne viac poznatkov, no zostala vcelku bez následkov. Jednako sa od 70. rokov situácia v seminároch všeobecne skonsolidovala. Napriek tomu len zriedka došlo k novému rastu kňazských povolaní, pretože situácia sa vyvíjala celkovo inak.

 

2. Otázka pedofílie sa stala pálčivou, pokiaľ si spomínam, až v druhej polovici 80. rokov. V USA medzičasom narástla na verejný problém, takže biskupi hľadali pomoc v Ríme, pretože cirkevné právo, ako je spísané v novom kódexe, sa nejavilo dostačujúce na podniknutie potrebných opatrení.

 

Rím a rímski kanonisti mali najskôr problém s týmito prosbami. Podľa ich názoru dočasná suspenzia od kňazskej služby musela postačovať na to, aby sa dosiahlo očistenie a objasnenie. Toto americkí biskupi nemohli prijať, pretože kňazi tým zostávali v službe biskupa, a tak boli posudzovaní ako priamo s ním späté postavy. Obnovenie a prehĺbenie zámerne voľnejšie vystavaného trestného práva nového kódexu si muselo najskôr pomaly prekliesniť cestu.

 

K tomu prišiel zásadný problém vo vnímaní trestného práva. Za „konciliárny“ bol považovaný ešte aj takzvaný garantizmus. To znamená, museli byť garantované predovšetkým práva obvineného, a to až do takého bodu, ktorý fakticky úplne vylučoval odsúdenie. Ako protiváha proti často nedostatočnej možnosti obrany obvinených teológov bolo ich právo na obranu v zmysle garantizmu rozšírené do takej miery, že odsúdenia boli sotva ešte možné.

 

Nech mi je na tomto mieste dovolený malý exkurz. V súvislosti s rozsahom pedofilných pochybení nanovo preniklo do pamäti Ježišovo slovo, ktoré hovorí: „Ale pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a hodili ho do mora“ (Mk 9,42).

 

Toto slovo vo svojom pôvodnom zmysle nehovorí o sexuálnom zvádzaní detí. Slovo „maličkí“ označuje v Ježišovej reči jednoduchých veriacich, ktorí skrze intelektuálnu pýchu tých, ktorí sa považujú za múdrych, môžu byť privedení k pádu vo svojej viere. S dôraznou vyhrážkou trestom pre tých, ktorí škodia viere, tu Ježiš teda ochraňuje dobro viery.

 

Moderné používanie tejto vety nie je samo osebe chybné, ale nesmie prekryť pôvodný zmysel. V ňom sa jasne ukazuje proti akémukoľvek garantizmu, že nielen právo obvinených je dôležité a potrebuje garanciu. Takisto dôležité sú vysoké dobrá ako viera. Vyvážené cirkevné právo, ktoré zodpovedá úplnosti Ježišovho posolstva, musí byť teda nielen garantujúce pre obvineného, ktorého úcta musí byť právnym dobrom. Vyvážené cirkevné právo musí ochraňovať aj vieru, ktorá je takisto dôležitým právnym dobrom.

 

Správne vystavané cirkevné právo musí teda obsahovať dvojakú garanciu – právnu ochranu obvineného, právnu ochranu ohrozeného dobra. Keď sa dnes prednáša toto samo osebe jasné vnímanie, pri otázke ochrany právneho dobra viery sa naráža vo všeobecnosti na hluché uši. Vo všeobecnom právnom povedomí sa viera už nejaví v postavení dobra, ktoré treba chrániť. Toto je povážlivá situácia, ktorú si pastieri Cirkvi musia uvedomovať a brať vážne.

 

Ku krátkym poznámkam o situácii formácie kandidátov na kňazstvo v čase verejného vypuknutia krízy by som teraz chcel pripojiť niekoľko poznámok k vývoju cirkevného práva v tejto otázke. Pre delikty kňazov je príslušná Kongregácia pre klérus. No pretože v tej dobe v nej celkove ovládal situáciu garantizmus, zhodol som sa s pápežom Jánom Pavlom II., že je vhodné prisúdiť kompetenciu nad týmito deliktmi Kongregácii pre náuku viery, a síce pod titulom „Delicta maiora contra fidem“.

 

Týmto pridelením bola možná aj možnosť prikročiť k najvyššiemu trestu, to znamená k vylúčeniu z kléru, ktorý medzi ostatnými právnymi titulmi nebolo možné uložiť. Toto nebol nejaký trik, aby sme mohli rozdávať najvyšší trest, ale vyplýva to z váhy viery pre Cirkev. V skutočnosti je dôležité vidieť, že pri takýchto pochybeniach klerikov sa poškodzuje viera: len tam, kde už viera neurčuje konanie človeka, sú možné takého priestupky.

 

Závažnosť trestu predpokladá aj jasný dôkaz o priestupku – v platnosti zostávajúca náplň garantizmu. Iným slovami: Aby sme mohli legálne uložiť najvyšší trest, je potrebný skutočný trestný proces. Tým ale boli preťažené tak diecézy, ako aj Svätá stolica. A tak sme sformulovali minimálnu formu trestného procesu a tento prípad sme nechali otvorený, že samotná Svätá stolica prevezme tento proces tam, kde diecéza alebo metropólia nie je toho schopná. V každom prípade mal byť tento proces preverený Kongregáciou pre náuku viery, aby sa garantovali práva obvineného.

 

Nakoniec sme vo Feria IV. (t. j. v zhromaždení členov kongregácie) vytvorili apelačnú inštanciu, aby sme mali aj možnosť odvolania sa proti procesu. Pretože toto všetko vlastne presahovalo sily Kongregácie pre náuku viery a tak vznikali časové prieťahy, ktorým sa muselo kvôli samotnej veci zabrániť, pápež František vykonal ďalšie reformy.

 

III. Perspektívy pre správnu odpoveď

 

1. Čo musíme robiť? Musíme napríklad vytvoriť ďalšiu cirkev, aby sa tieto veci mohli stať správnymi? Nuž, tento pokus už bol urobený a už aj stroskotal. Len poslušnosť a láska k nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi môže ukázať správnu cestu. Pokúsme sa teda ako prvé pochopiť nanovo a zvnútra, čo Pán s nami chcel a chce.

 

Najskôr by som povedal: ak skutočne chceme celkom krátko zhrnúť obsah viery položenej v Biblii, smieme povedať: Pán začal s nami príbeh lásky a chce doň zahrnúť celé stvorenie. Protisila proti zlu, ktoré ohrozuje nás i celý svet, môže spočívať len v tom, že sa dáme na túto lásku. Ona je skutočnou protisilou proti zlu. Moc zla vzniká skrze naše odmietnutie lásky k Bohu. Vykúpený je ten, kto sa zverí Božej láske. Naše nevykúpené bytie sa zakladá na neschopnosti milovať Boha. Učiť sa milovať Boha je teda cestou vykúpenia ľudí.

 

Pokúsme sa teraz trocha ďalej rozvinúť túto podstatnú náplň Božieho zjavenia. Potom môžeme povedať: Prvý základný dar, ktorý nám ponúka viera, spočíva v istore, že existuje Boh. Svet bez Boha môže byť len svetom bez zmyslu. Lebo odkiaľ potom pochádza všetko, čo je?

 

V každom prípade to nemá nijaký duchovný dôvod. Je to nejako jednoducho tu a potom to nemá ani nejaký cieľ, ani nejaký zmysel. Potom neexistujú nijaké kritériá dobra alebo zla. Potom sa môže presadiť len to, čo je silnejšie než to ostatné. Potom je moc jediným princípom. Pravda neplatí, ona vlastne neexistuje. Oproti tomu musíme hlásať, že len keď veci majú nejaký duchovný dôvod, keď sú chcené a zamýšľané – len keď existuje Boh Stvoriteľ, ktorý je dobrý a chce dobro – môže mať aj život človeka zmysel.

 

Že existuje Boh ako Stvoriteľ a kritérium všetkých vecí, je najskôr prapôvodnou požiadavkou. Ale Boh, ktorý by sa vôbec nevyjadril, nedal spoznať, by zostal dohadom a tak by nemohol určovať podobu nášho života. Aby Boh bol aj skutočne Bohom vo vedomom stvorení, musíme očakávať, že sa v nejakej forme vyjadrí. On to urobil mnohorakým spôsobom, no rozhodujúcim spôsobom vo výzve Abrahámovi, ktorá poskytla ľuďom hľadajúcim Boha orientáciu, ktorá presahuje všetky očakávania: Sám Boh sa stane stvorením, hovorí ako človek s nami ľuďmi.

 

A tak sa konečne veta „Boh je“ stane skutočne radostným posolstvom, pretože Boh je viac ako poznanie, pretože tvorí lásku a je láskou. Toto pripomínať ľuďom je prvou a základnou úlohou, ktorú nám Pán uložil.

 

Spoločnosť, v ktorej chýba Boh, spoločnosť, ktorá ho nepozná a zachádza s ním ako s neexistujúcim, je spoločnosťou, ktorá stráca svoju mieru. V našej prítomnosti bolo vynájdené heslo o smrti Boha. Boli sme uisťovaní, že keď Boh zomrie v spoločnosti, spoločnosť sa stane slobodnou. V skutočnosti smrť Boha v spoločnosti znamená aj koniec jej slobody, lebo zomrie zmysel, ktorý dáva orientáciu. A pretože zmizne miera, ktorá nám ukazuje smer tým, že nás učí rozlišovať dobro a zlo.

 

Západná spoločnosť je spoločnosťou, v ktorej Boh na verejnosti chýba a už nemá pre ňu čo povedať. A preto je spoločnosťou, v ktorej sa stále viac vytráca miera ľudskosti. Pri niektorých bodoch sa potom odrazu stane citeľným, že priam samozrejmým sa stalo to, čo je zlé a ničí človeka.

 

Tak je to s pedofíliou. Prednedávnom ako ešte úplne správne teoretizovaná sa pedofília šírila stále ďalej. A teraz spoznávame so zhrozením, že na našich deťoch a mladých sa dejú veci, ktoré ich ohrozujú zničením. Že sa toto mohlo rozšíriť aj v Cirkvi a medzi kňazmi, to musí nami otriasať v osobitnej miere.

 

Ako to, že pedofília mohla dosiahnuť takýto rozmer? Posledný dôvod spočíva v neprítomnosti Boha. Aj my kresťania a kňazi radšej nehovoríme o Bohu, pretože táto reč sa nejaví byť praktická. Po otrase druhej svetovej vojny sme v Nemecku dali svoju ústavu ešte výslovne pod zodpovednosť pred Bohom ako vedúcou mierou. O pol storočia neskôr už nebolo možné prijať do európskej ústavy zodpovednosť pred Bohom ako kritérium.

 

Boh je považovaný za stranícku záležitosť nejakej malej skupiny a nemôže už stáť ako kritérium pre spoločenstvo celkovo. V tomto rozhodnutí sa odráža situácia Západu, kde sa Boh stal súkromnou záležitosťou menšiny.

 

Prvá úloha, ktorá musí nasledovať z morálnych otrasov našej doby, spočíva v tom, aby sme my sami opäť začali žiť z Boha a v zameraní na Boha. My sami sa musíme predovšetkým opäť naučiť uznávať Boha ako základ svojho života a nenechávať ho stranou ako nejakú neskutočnú frázu.

 

Nezabudnuteľným zostáva pre mňa napomenutie, ktoré mi napísal na pohľadnici veľký teológ Hans Urs von Balthasar: „Trojjediného Boha, Otca, Syna i Ducha Svätého, nepredpokladať, ale stavať do čela!“

 

V skutočnosti sa aj v teológii Boh často predpokladá ako samozrejmosť, ale konkrétne sa o ňom nepojednáva. Téma Boh sa javí taká neskutočná, taká vzdialená od vecí, ktoré nás zamestnávajú. A predsa je odrazu všetko iné, keď Boha nepredpokladáme, ale dávame na prvé miesto. Keď ho neponechávame nejako v pozadí, ale uznávame ako stredobod nášho myslenia, hovorenia a konania.

 

2. Boh sa stal pre nás človekom. Stvorenie človek mu tak veľmi leží na srdci, že sa s ním spojil a tak celkom prakticky vstúpil do ľudských dejín. Hovorí s nami, žije s nami, trpí s nami a vzal na seba smrť za nás. O tom síce rečníme v teológii podrobne, s učenými slovami a myšlienkami. Ale práve takto vzniká nebezpečenstvo, že sa urobíme pánmi viery namiesto toho, aby sme sa nechali vierou obnoviť a ovládnuť.

 

Zvážme to v jednom centrálnom bode, v slávení Eucharistie. Naše zaobchádzanie s Eucharistiou môže vzbudzovať len starosť. Na Druhom vatikánskom koncile išlo právom o to, aby sme túto sviatosť prítomnosti Kristovho tela a krvi, prítomnosti jeho osoby, jeho utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania posunuli späť do centra kresťanského života a existencie Cirkvi. Čiastočne sa táto vec skutočne udiala a my chceme byť zo srdca vďační za to Pánovi.

 

Ale dominantný je iný postoj: Nedominuje nová bázeň pred prítomnosťou smrti a zmŕtvychvstania Krista, ale taký spôsob zaobchádzania s ním, ktorý ničí veľkosť tajomstva. Klesajúca účasť na nedeľných sláveniach Eucharistie ukazuje, ako málo my dnešní kresťania dokážeme ešte posúdiť veľkosť daru, ktorý spočíva v jeho skutočnej prítomnosti.

 

Eucharistia je devalvovaná na ceremoniálne gesto, keď je považované za samozrejmé, slušnosť to káže podať ju pri rodinných sviatkoch alebo pri príležitostiach ako sobáš alebo pohreb všetkým, ktorí sú z príbuzenských dôvodov pozvaní. Samozrejmosť, s akou na niektorých miestach prítomní prijímajú aj najsvätejšiu sviatosť, ukazuje, že vo svätom prijímaní vidíme už len ceremoniálne gesto.

 

Keď teda premýšľame, čo treba robiť, stáva sa jasným, že nepotrebujeme ďalšiu nami vymyslenú cirkev. Potrebná je skôr obnova viery v nám darovanú skutočnosť Ježiša Krista vo sviatosti.

 

V rozhovoroch s obeťami pedofílie som si stále naliehavejšie uvedomoval túto potrebu. Jedna mladá žena, ktorá ako miništrantka slúžila pri oltári, mi rozprávala, že kaplán, jej predstavený ako miništrantky, začínal sexuálne zneužívanie, ktoré s ňou prevádzal, vždy so slovami: „Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás.“ Je zrejmé, že táto žena už nedokáže počúvať slová premenia bez toho, aby nepocítila v sebe hroznú muku zneužitia.

 

Áno, musíme naliehavo prosiť Pána o odpustenie a predovšetkým ho zaprisahávať a prosiť, aby nás nanovo naučil chápať veľkosť jeho utrpenia, jeho obety. A musíme robiť všetko, aby sme chránili dar najsvätejšej Eucharistie pred zneužívaním.

 

3. A je tu napokon tajomstvo Cirkvi. Nezabudnuteľnou zostáva veta, s ktorou pred takmer sto rokmi Romano Guardini vyslovil radostnú nádej, ktorá sa vtedy natískala jemu a mnohým ďalším: „Začala sa udalosť nedozerného dosahu; Cirkev sa prebúdza v dušiach.“ Chcel tým povedať, že Cirkev už jednoducho nebola zažívaná a pociťovaná ako predtým, teda ako zvonka k nám pristupujúci aparát, ako nejaký druh úradu, ale začala byť pociťovaná ako prítomná v samotných srdciach – ako niečo nielen vonkajšie, ale vnútorné a dotýkajúce sa.

 

Približne o pol storočia neskôr pri opätovnom uvažovaní o tomto procese a pri pohľade na to, čo sa práve stalo, som bol v pokušení otočiť túto vetu: „Cirkev zomiera v dušiach.“ V skutočnosti je Cirkev dnes rozsiahlo považovaná už len za nejaký druh politického aparátu. Hovorí sa o nej prakticky takmer výlučne v politických kategóriách a toto platí aj o biskupoch, ktorí ďalekosiahlo výlučne politicky formulujú svoju predstavu o Cirkvi zajtrajška.

 

Kríza, ktorá bola zapríčinená mnohými prípadmi zneužitia kňazmi, ženie k vnímaniu Cirkvi ako niečoho nepodareného, čo my teraz musíme od základu sami nanovo vziať do rúk a nanovo usporiadať. Ale nami samými urobená cirkev nemôže byť nádejou.

 

Samotný Ježiš prirovnal Cirkev k rybárskej sieti, v ktorej sú dobré i zlé ryby, ktoré na konci budú musieť byť oddelené samotným Bohom. Vedľa toho stojí podobenstvo o Cirkvi ako roli, na ktorej rastie dobré obilie, ktoré zasial sám Boh, ale aj burina, ktorú potom potajomky zasial „nepriateľ“.

 

V skutočnosti je burina na Božom poli, v Cirkvi, nadmieru viditeľná a zlé ryby v sieti takisto ukazujú svoju silu. Ale napriek tomu zostáva roľa Božou roľou a sieť Božou sieťou. A vo všetkých dobách existuje nielen burina a zlé ryby, ale aj Božia siatba a dobré ryby. Dôrazne ohlasovať obidvoje rovnako nie je falošnou apologetikou, ale potrebnou službou pravde.

 

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na dôležitý text v Zjavení apoštola Jána. Diabol je tu označený ako žalobca, ktorý vo dne, v noci obžalúva našich bratov pred Bohom (Zj 12,10). Apokalypsa tým preberá myšlienku, ktorá stojí v centre rámcového rozprávania knihy Jób (Jób 1 a 2, 10; 42,7-16).

 

Tam sa rozpráva, že diabol sa pred Bohom pokúšal zľahčovať Jóbovu spravodlivosť ako len predstieranú. Pritom išlo práve o to, čo hovorí Apokalypsa: Diabol chce dokázať, že neexistujú spravodliví ľudia, že všetka spravodlivosť ľudí je predstieraná, a keby sme sa mohli prizrieť bližšie, zdanie spravodlivosti rýchlo opadne. Rozprávanie sa začína dišputou medzi Bohom a diablom, v ktorej Boh poukázal na Jóba ako na skutočne spravodlivého. Pri ňom sa má uskutočniť skúška, kto tu má pravdu. Vezmi mu preč majetok a uvidíš, že nezostane nič z jeho zbožnosti, argumentuje diabol.

 

Boh mu dovolí tento pokus, z ktorého Jób vyjde pozitívne. Nuž diabol to ženie ďalej a povie: „Kožu za kožu! Všetko, čo človek má, dá za svoj život! Ale vztiahni ruku a zasiahni jeho kosti a telo, či ti nebude kliať do očí!“ (Jób 2,4n). A tak Boh poskytne diablovi druhé kolo. Smie sa dotknúť aj Jóbovej kože. Diabol má zakázané len zabiť Jóba.

 

Pre kresťanov je jasné, že Jóbom, ktorý stojí za celé ľudstvo ako príklad pred Bohom, je Ježiš Kristus. V Apokalypse je nám dráma človeka predstavená v celej svojej šírke. Oproti Bohu stvoriteľovi stojí diabol, ktorý hovorí zle o celom ľudstve a o celom stvorení. Hovorí nielen k Bohu, ale predovšetkým k ľuďom: Pozrite sa, čo urobil tento Boh. Údajne dobré stvorenie. V skutočnosti je vo svojej celkovosti plné biedy a hnusu. Zlé reči o stvorení sú v skutočnosti zlými rečami o Bohu. Chcú dokázať, že samotný Boh nie je dobrý, a chcú nás odradiť od Boha.

 

Aktuálnosť toho, čo nám tu Apokalypsa hovorí, je zjavná. Dnes ide v obžalobe proti Bohu predovšetkým o to, aby jeho Cirkev bola vykreslená ako celá zlá a aby sme sa preto nechali od nej odradiť. Idea nami samými lepšie urobenej Cirkvi je v skutočnosti návrhom diabla, ktorým nás on chce odradiť od živého Boha skrze svoju klamlivú logiku, ktorou sa nechávame priľahko nachytať.

 

Nie, Cirkev ani dnes nepozostáva len zo zlých rýb a z buriny. Božia Cirkev existuje aj dnes, a práve aj dnes je nástrojom, ktorým nás Boh zachraňuje. Je veľmi dôležité stavať proti diablovým klamstvám a polopravdám celú pravdu: Áno, existuje hriech v Cirkvi a zlo. Ale aj dnes existuje svätá Cirkev, ktorá je nezničiteľná. Aj dnes existuje mnoho pokorne veriacich, trpiacich a milujúcich ľudí, v ktorých sa nám ukazuje skutočný Boh, milujúci Boh. Boh má aj dnes svojich svedkov („martyres“) vo svete. My musíme len bdieť, aby sme ich videli a počuli.

 

Slovo martýr je prevzaté z procesného práva. V procese proti diablovi je Ježiš Kristus prvým a vlastným svedkom za Boha, prvým martýrom, ktorého odvtedy nasledovali nespočetní mučeníci. Dnešná Cirkev je viac ako kedykoľvek predtým Cirkvou martýrov a tak svedkom živého Boha.

 

Keď sa s bdelým srdcom pozeráme a počúvame naokolo, môžeme dnes všade, práve aj medzi jednoduchými ľuďmi, ale predsa len aj na vysokých postoch Cirkvi nájsť svedkov, ktorí svojím životom a utrpením ručia za Boha. Je to malátnosť srdca, že ich nechceme vnímať. K veľkým a podstatným úlohám nášho ohlasovania patrí, pokiaľ môžeme, vytváranie živých miest viery a predovšetkým ich nachádzanie a uznávanie.

 

Žijem v dome, v malom spoločenstve ľudí, ktorí neustále objavujú takýchto svedkov živého Boha v každodennosti a radostne aj mňa na to upozorňujú. Vidieť a nachádzať živú Cirkev je báječnou úlohou, ktorá nás samých posilňuje a stále nanovo nám prináša radosť z viery.

 

Na konci svojich úvah by som sa chcel poďakovať pápežovi Františkovi za všetko, čo robí, aby nám neustále ukazoval Božie svetlo, ktoré nezapadlo ani dnes. Ďakujem, Svätý Otče!

 

Benedikt XVI.

 

Uverejnené s láskavým dovolením redakcie Postoj.

Prevzaté z nemeckých katolíckych novín Die Tagespost. Z nemčiny preložil o. Ján Krupa.