„Arcibiskup Dominik Hrušovský, náš brat, je tu pred nami, ale hľadí na nás zhora. Ja som arcibiskupa Hrušovského stretol prvý raz v jeseni 1946, keď prišiel do Ríma a nastúpil do druhého ročníka seminára; ja som už začínal tretí ročník pobytu v Ríme,“ povedal na úvod homílie kardinál Jozef Tomko. „Vtedy sa na prázdniny nechodilo domov; letné prázdniny sme trávili v Monte Nero pri Livorne, kde sme mali veľkú záhradu so stromami, vzdialenú hodinu rozpálenej cesty cez otvorené pole k moru. Takmer tri mesiace spoločných prázdnin boli okrem školského roku dosť dlhým obdobím, aby sme sa s Dominikom dokonale spoznali. Bol menšej postavy, usmievavej tváre, spoločenskej povahy. Bol veľmi nadaný, mal prenikavú inteligenciu a mal zvonivý, takmer chichotavý, nákazlivý smiech. A pritom si zachoval skromnosť a takú prirodzenú otvorenosť, takže ľahko nadviazal ľudské vzťahy s inými,“ pokračoval v spomienkach kardinál Tomko.

 

„Dôsledná kňazská formácia, pravidelný duchovný život, rôznorodá pastoračná skúsenosť ho pripravili na dôležité a zodpovedné úlohy v cirkevnom živote. Heslo Za Boha a za národ neznačilo pre našu vzrastajúcu skupinu v Ríme a v Európe len samozrejmú vernosť Ježišovi Kristovi a vernosť nášmu slovenskému národu, ale znamenalo aj ochotu slúžiť Bohu tam, kam nás cirkevní predstavení poslali,“ vyznal sa kardinál Jozef Tomko a dodal: „Na Slovensku sme však vtedy pomaly tých predstavených v osobách biskupov nemali. Tí ako keby vymreli; nových nedovolili menovať. Rehole boli rozpustené a rozohnané, my sme boli vyhlásení za utečencov, vyhnancov, zradcov a za suché ratolesti národa. Boli sme špehovaní, pozbavení cestovných pasov. A za takých okolností vykonával aj Dominik Hrušovský svoju kňazskú službu v severnom Taliansku, kde ešte aj dnes spomínajú na usmievavého ,Domenica´. Po dvojročnej kaplánskej službe ho poslali spravovať malú, azda najchudobejšiu horskú faru v Goime di Zoldo, skadiaľ mnohí muži odchádzali za prácou do Nemecka. To pripomínalo nášmu Dominikovi jeho prvé roky, keď aj jeho rodina chodila na sezónne práce na juh. V roku 1955 ho však rímska Kongregácie pre univerzity a semináre akoby znova objavila a použila ako profesora filozofie a neskôr dogmatiky v početnom, veľkom regionálnom seminári vo Viterbe. Aj tu naňho dodnes spomínajú jeho početní odchovanci.“

 

Slováci, nezabúdajte!

 

Kardinál Tomko ďalej zdôraznil službu Dominika Hrušovského ako farára Slovenskej katolíckej misie v Paríži a najmä službu v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme, ktorý sa postupne stal duchovným a kultúrnym centrom Slovákov v zahraničí. „Dominik Hrušovský prešiel v roku 1966 z Paríža do Slovenského ústavu, kde redigoval časopis Hlasy z Ríma. Dňa 1. marca 1973 ho slovenskí kňazi zo zahraničia, zhromaždení v Ríme, zvolili za rektora tohto historicky významného, a - povedzme si, ešte dnes nedoceneného, ústavu ako nástupcu prvého významného rektora Štefana Náhalku.“ Podľa slov kardinála Tomka mal pápež Ján Pavol II. nášho otca Dominika veľmi rád, aj pre jeho veselú myseľ a zvonivý smiech. „Dňa 24. septembra 1992, už za slobody, ho vymenoval za pomocného biskupa Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy s osobitným poslaním pre hlavné mesto Bratislava. Už v apríli 1996 ho pápež Ján Pavol povýšil na arcibiskupa a poslal ako apoštolského nuncia do Bieloruska. V Nitre, kde žil posledné roky utiahnutý, som ho mohol ešte pozdraviť po pohrebe nebohého kardinála Jána Chryzostoma Korca, nášho druhého velikána. Slováci, nezabúdajte! Na deväťdesiatku otca Dominika sa mi ho podarilo krátko z Ríma telefonicky pozdraviť.“

 

Kardinál Tomko vyzdvihol aj životný odkaz arcibiskupa Hrušovského: „Otec Dominik sa narodil v chudobnej rodine, chudobne a skromne žil, a tak aj zomrel. Zanechal však duchovné bohatstvo, ktoré treba vyniesť na svetlo a rozdať medzi ľudí. My Slováci máme duchovných velikánov, ale ťažko ich poznávame a uznávame. Dovoľte, aby som vám to všetkým povedal pri tejto príležitosti: arcibiskup Dominik Hrušovský bol jedným z nich na poli nábožensko-cirkevnom aj na poli národnom.“

 

Pápež sa pripojil k modlitbám

 

K modlitbám za zosnulého sa pripojil aj Svätý Otec František. Apoštolský nuncius na Slovensku Mario Giordana v príhovore citoval posolstvo, ktoré pápež František adresoval nitrianskemu biskupovi Viliamovi Judákovi. Okrem iného sa v ňom uvádza: „Najvyšší veľkňaz duchovne zdieľa smútok, ktorý zasiahol celú cirkevnú komunitu. Svätý Otec si spomína na dlhú a obetavú pastoračnú službu otca arcibiskupa. Pápež František vyslovuje vrúcne modlitby Pánovi za jeho dušu, zveruje ho nebeskému príhovoru Preblahoslavenej Panny Márie a vyprosuje pre zosnulého nebeskú odmenu, ktorá je sľúbená verným služobníkom evanjelia.“

 

Pripravila: Zuzana Artimová (in: Katolícke noviny č. 31 zo 7. augusta 2016)

 

TO ABU uverejnilo článok s láskavým dovolením Katolíckych novín